„Dúfam, že moja smrť bude dávať väčší zmysel než môj život.“
Po grotesknom stvárnení Jokera so vzhľadom newyorského pasáka z tri roky starého Suicide Squad zrejme nikto nesršil optimizmom, keď DC ohlásilo vznik samostatného filmu o tomto Batmanovom arcirivalovi. Navyše pod režijnou taktovkou Todda Phillipsa, zodpovedného za trilógiu Vo štvorici po opici. Teraz už vieme, že obavy fanúšikov boli neopodstatnené, nakoľko im bol doručený kvalitný origin a možno ešte niečo naviac.
Gotham City, 80. roky – chudoba, nezamestnanosť, rapídne rastúca kriminalita. Arthur Fleck je mentálne chorým mužom, túžiacim stať sa úspešným stand-up komikom. Špina Gothamu, ktorý je stále bez svojho „temného rytiera“, si na Arthurovi vyberá svoju daň. Láme jeho už beztak zničeného ducha a dláždi chodník šialenému klaunovi a samozvanému katovi bezprávia. Arthur prijíma osobnosť zvanú Joker a stáva sa symbolom v anarchiou zmietanom meste.
Joker sa síce tvári ako „origin story“ a vznik klasického komiksového „záporáka“, tvorcovia sa však netaja tým, že snímka je skôr sondou do psyché narušeného muža a poctou dielam režisérskych velikánov (Martin Scorsese, Sidney Lumet) a ich tvorbe zo 70. a 80. rokov. Najvýraznejšia stopa vo filme patrí práve Scorsesemu a jeho Taxikárovi s Robertom De Nirom. Nachádza sa tu mnoho paralel – odpor hlavného hrdinu k tomu, čo sa deje „tam vonku“ či rozhodnutie vziať akúsi svojskú víziu spravodlivosti do vlastných rúk. Film doslova kopíruje niektoré zábery z Taxikára a obsadenie De Nira do roly moderátora večernej talkshow je už len príjemným požmurknutím.
Prečítajte si aj: Scorsese hlási veľkolepý návrat: Irishman je vraj filmovým skvostom
Je pravdou, že Joker ťaží minimum zo svojej predlohy a primárnym cieľom tvorcov je analyzovať hlavného hrdinu a jeho konflikt so spoločnosťou. Na mieste je aj tvrdenie, že zasadenie príbehu Arthura Flecka do Batmanovho sveta bolo len čisto marketingovým ťahom pre prilákanie más do kinosál, pretože skutočne všetko z komiksov (rodina Wayneovcov či TÁ scéna v tmavej uličke na konci) je len bonusom. Odstránenie týchto elementov by filmu vôbec neuškodilo.
Ťažiskom je Arthur a jeho predstaviteľ Joaquin Phoenix. To, čo Phoenix predvádza, je čisté majstrovstvo profitujúce z poctivej prípravy a štúdia komplikovaného charakteru. Mentálne chorého jedinca stvárňuje naozaj presvedčivo a aj napriek vývoji jeho postavy mu musíte práve vďaka Phoenixovi neustále fandiť a ľutovať ho. Ostatní herci mu zdatne sekundujú, no nakoľko ide o one-man-show, ich výkony sú vedľajšie. Jediný, kto sa musel popri hlavnom predstaviteľovi snažiť, bol legendárny Robert De Niro v jednej zo záverečných kľúčových scén.
Prečítajte si aj: Chlapi majte sa na pozore! Nebezpečná Harley Quinn sa vracia
Práve spomínaná scéna v talkshow Murraya Franklina predstavuje spojenie bezchybných hereckých výkonov a scenáristickej a režijnej brilantnosti. Roztržka medzi Franklinom a Arthurom má spád, nervydrásajúce napätie, grandiózne vyvrcholenie a (najmä vďaka zúčastneným osobám) šancu stať jednou z najpamätihodnejších scén dekády.
Po technickej stránke Jokerovi nie je čo vytknúť. Kamera Lawrencea Shera nás skutočne vracia späť v čase, do éry Lumetovej či Scorseseho ranej tvorby. Hudba Islanďanky Hildur Guðnadóttir, známej predovšetkým pre jej prácu na minisérii Černobyľ, sa vám síce v mysli neudrží, no ideálne dopĺňa temnú stránku filmu.
Od čias Nolanovej trilógie sme medzi „komiksovkami“ ešte nemali silnejšieho adepta na zisk Oscara. A Joaquin, tento pôjde za hlavnú rolu! Zaslúži si ho snáď niekto viac?
