Skôr ako začnete čítať ďalšie riadky, musím vám vzdať hold. Prečo práve vám? Pretože ste urobil viac ako len prečítali titulok a vytvorili si z neho nejaký „no sense“ záver, tak dnes väčšina jedincov triedi informácie a dezinformácie (to sú tie, ktoré zámerne zavádzajú, klamú a sú často vymyslené – a vôbec nejde o nový pojem, veď ho používali už tajné služby Sovietskeho zväzu – KGB), podľa titulkov. Veď áno, pochopiteľne, rýchla doba, život plynie a nestíhame vnímať ani to pre nás podstatné a nie to ešte riešiť, nejaké ďalšie difúzory.
Teraz trocha konkrétnejšie. Hovorí vám niečo meno Peter Wadhams? Profesor a vedec britskej University of Cambridge. Známy je predovšetkým vďaka viac ako 40 oceánografickým expedíciám, ktoré podnikol, aby viac porozumel správaniu sa ľadovcov v okolí Severného pólu, Špicbergov a východnej časti Grónska. Získal aj niekoľko ocenení, no ani to nie je to najpodstatnejšie. Podstatné je to, čo v roku 2012 profesor Wadhams verejnosti prezentoval. Šlo o graf, ktorý znázorňoval vývoj hrúbky a objemu ľadu v Severnom ľadovom oceáne. Wadhams predpokladal, že v roku 2015 nebude v Arktíde žiadny letný ľad.
Aktuálne, rok 2020? Pred pár týždňami svetlo sveta uzreli satelitné snímky, ktoré ukazujú, že posledné ľadové plochy na Severovýchodnej morskej ceste zmizli. Čo to znamená? Znamená to, že leto v Arktíde je také horúce, že Severovýchodná morská cesta, ktorá bola za iných okolností pre lode nepriechodná (iba pre ľadoborce) je dnes pre ne úplne prejazdná. Medzi Európou a Beringovou úžinou je tak more bez ľadu. Leto na Arktíde však ešte nekončí a topenie ľadovcov zvyčajne vrcholí okolo 20. septembra. Topenie sa arktického ľadu je tak rýchle, že ani najhoršie prognózy klimatológov nepredpovedali takýto exponencionálny rast. Informujú o tomto fakte médiá? Nie, niečo také nie je pre ich mainstream publikum ani zaujímavé a o dôležitosti sa baviť ani nebudeme.
Pre lepšie pochopenie… Topenie ľadovcov na Arktíde má a bude mať na celosvetový stav klímy obrovský vplyv. Menej ľadu a snehu totiž znamená, že slnečné žiarenie sa od plochy zeme neodrazí, ale naopak bude sa na jej povrchu kumulovať. Naša planéta ho absorbuje a tým pádom sa bude viac zahrievať. A čo? Topiaci sa sneh a ľad na pevnine a v moriach spôsobuje uvoľňovanie väčšieho množstva skleníkových plynov, ktoré absorbujú infračervené žiarenie (zo Slnka) a tým pádom sa ohrieva spodná vrstva atmosféry – aj zemský povrch. Doslova tak uťahujeme hrdlo fľaše až sa jedného dňa budeme čudovať, že tu namiesto horských hrebeňov nemáme duny a piesok.
Horela Austrália, horela Sibír, horel Amazonský prales, Bangkok bol už pod vodou, Benátky budú čochvíľa podvodnou atrakciou a stanú sa bájnou „Atlantídou“. Záplavy, ktoré sa stávajú tradíciou po celom svete a k tomu extrémne suchá, ktoré spôsobujú hladomor alebo holoruby, vyrúbané státisíce hektárov pľúc našej Zeme, ktoré vidno už z vesmíru. Nič to s nami nerobí. Pohľad na trpiace koaly je hrozný, umierajúce deti v Afrike, hladomor v Jemene či Somálsku, kde ľudia jedia raz za týždeň a voda je najdrahšou a najvzácnejšou komoditou. A aj tak sme tak zadubení, že si dokážeme povedať, že je to hra na city. Vidno, že vzácnosťou sa dnes už stáva aj ten úprimný súcit.
Sme tak bohatí, že viac to už zrejme ani nejde. Alebo? Na hornej palube si žijeme tak zábavný život, že zabúdame na tú „ťarchu“, ktorá je v našom podpalubí. Namiesto uvedomenia si bytia, naháňame pokémonov a zbierame virtuálnu priazeň a popularitu (LIKE, FOLLOW…), ktorá pominie rýchlejšie ako CO2 z minerálky.
Prežívame v časoch klimatickej krízy, ale neuvedomujeme si, že ide o existenčnú krízu. Možno nie dnes alebo zajtra, ale kradneme šťastnú budúcnosť nám, našim deťom a ďalším generáciám. A áno, je to aj o politike. Sľuby a nádeje, ktoré vkladáme do urny tých vyvolených ostávajú nevypočuté a netýka sa to len životného prostredia. To je už však na ďalší a dlhší príbeh.
Nie je to tak, že by sa napríklad pre znižovanie emisií vo svete, ochranu životného prostredia a záchranu našej planéty nič nerobilo. A tým, čo preto niečo robia – ďakujem. Ale robí sa toho málo. Politická vôľa je pre osud nášho sveta kľúčová, vždy to bolo a aj je o ľuďoch. Konzumnú a materiálnu spoločnosť s určitosťou nezmeníme, a preto je to so scenármi asi takto. Buď budeme apokalipticky čakať na asteroid, ktorý sa postará o koniec sveta (za nás), aký ho poznáme dnes alebo sa k apokalypse dopracujeme vlastnou „snahou“ o dokonalosť. Každý, kto uvažuje si zráta, koľko je jeden a jeden a pochopí, že oba scenáre…
Sen o civilizácii a ľudstve, ktoré bude osídľovať celú galaxiu, stavať vesmírne obydlia na Marse a obsadí Mesiac sa potichu rozplýva. Nie preto, že by sme na to nemali potenciál a schopnosti. V nekonečnom vesmíre sme výnimočným zrnkom, ktoré v okolí miliárd svetelných rokov (zrejme) nenájdeme, no napriek tomu devastáciou a rozkladom toho, čo nám bolo dané do daru, planéta Zem, zabíjame i našu svetlú budúcnosť. A skôr ako sa k vysnívanému pokroku dopracujeme, budeme s veľkou pravdepodobnosťou čeliť sebadeštrukcii, ktorá trvá, trvá a trvá.
