Slovák žijúci v Brne, jeho obľúbené jedlo je sushi, obľúbené číslo 12 a páči sa mu modrá farba. Okrem iného má rád rockovú hudbu, teplé počasie, rád si vychutná kvalitnú kávu a namiesto sladkého dezertu si radšej dá poriadny kus mäsa. Radšej by našiel milión eur ako lásku na celý život a na ženách, ktoré poriadne cvičia najviac obľubuje vypracované pozadie, naopak u bežných „civilistiek“ mu oči skĺznu do výstrihu. Čo všetko nám ešte Ján Michalov o sebe prezradil?
Ján Michalov alias Tady Jánko je profesionálnym strongmanom, osobným trénerom a pokojne ho možno označiť aj za youtubera či dokonca influencera. V rozhovore s ním sme sa rozprávali o jeho športových začiatkoch, povedal nám viac o jeho motivácii v športe i živote, o tom ako sa vyrovnáva s ťažšími obdobiami či náročnými zraneniami. Prezradil nám viac aj o tom ako vníma ľudí v posilňovni, ktorí sa berú niekedy príliš vážne. A vieme aj to či sa ešte niekedy vráti do súťažného kolotoča.
Ján, ste Slovák žijúci už viac ako desaťročie v susednom Česku. Pôvodne ste sa rozhodli odísť z Prešova, kde ste vyrastali, študovať do Čiech na vysokú školu a študovali ste na Fakulte elektrotechniky a komunikačných technológií VUT Brno. Aký bol pôvodný zámer vášho štúdia? Chceli ste sa v danom odvetví aj uplatniť a prečo ste vlastne v Čechách ostali?
Pôvodne som išiel do Brna na športovú fakultu, kde som študoval odbor trénerstva. Ale až na škole som si uvedomil, že pre kariéru profesionálneho trénera nie je táto škola jedinou správnou cestou, rozhodol som sa venovať trénovaniu priamo s mojimi klientami a zároveň vyštudovať „normálnu“ školu ako poistku, keby niečo v kariére trénera nevyšlo. A môžem povedať, že neľutujem toto rozhodnutie, väčšina bývalých spolužiakov zo športovej fakulty prestala robiť svoj vlastný šport a trénovaniu sa v praxi venuje len minimum z nich.
V akom veku ste sa začali venovať športu a aké boli vlastne vaše športové začiatky? Skúšali ste aj nejaké bežné športy (futbal, tenis…) alebo ste okamžite siahli po činkách?
Paradoxne, predtým ako som sa začal venovať činkám a spoznávať svet fitness, som sa venoval akrobatickému Rock´n Rollu a práve to, že som bol päť rokov zvyknutý pravidelne chodiť na tréningy spôsobilo, že som po skončení s tancom nebol schopný nevykonávať nejakú športovú aktivitu a začal som doma cvičiť s vlastnou váhou. To ma však časom omrzelo a tak som do rúk vzal činky. Paralelne s posilňovaním som skúšal aj bežnejšie športy, ale žiadny významný vzťah som si k nim nevybudoval. Jednoducho, baví ma posilňovňa, tanec a bojové športy. Kolektívne športy mi nič nevravia.
Ktorému športu alebo športovej disciplíne ste sa začali venovať na profesionálnej úrovni a ako dopadla vaša prvá súťaž, na ktorú si spomeniete?
Súťažiť som začal naozaj veľmi skoro. V 16-tich som začal posilňovať a súťažil som prakticky hneď v tom roku. Hneď som sa prihlásil na majstrovstvá Slovenskej republiky v silovom trojboji. Súťaž som vyhral, ale skôr si myslím, že to bolo nižšou účasťou dorastencov a kategórie boli menej obsadené. Každopádne, vyskúšal som si, aké to je ísť do súťaže naplno, hecnúť sa a otestovať sa mimo tréningu, posúvať limity. No a potom som sa zúčastňoval súťaží v podstate celý život.
Ako ste sa dostali k Strongmanom? Čo vás na tomto športe tak fascinovalo, že ste sa rozhodli mu venovať naplno?
O „strongmanstve“ som sa dozvedel veľmi neskoro, išlo to tak nejak mimo mňa, veľa rokov som vnímal, že jedinou silovou športovou disciplínou je práve silový trojboj a registroval som ešte vzpieranie. Potom sa v Brne otvorilo fitness centrum, ktoré sa špecializovalo na trojboj a práve strongmanov, a tak sa mi čím ďalej tým viac začala pozdávať myšlienka, nadobudnúť komplexnú silu a byť všestranne silný. Trojboj ma istým spôsobom limitoval a aj keď sa mi v ňom darilo, už pre mňa trojboj nebol najkomplexnejším silovým športom, ako som to mal zafixované ešte z puberty.
Ste majstrom sveta v trojboji, dvíhali ste stíhačku, ťahali vrtuľník, zúčastnil ste sa aj populárneho projektu Czech Strength Wars, kde ste svojho súpera prevalcovali. Čo bolo alebo je pre vás tou najväčšou motiváciou v tomto silovom športe? Čo vás ženie vpred a odkiaľ čerpáte motiváciu?
Jednoducho, milujem to! Myslím si, že keď má človek skutočnú lásku k tomu športu, tak ho absolútne nezaujíma či to niekto ocení, či za to dostane medailu, odmenu alebo mu pribudnú followeri na Instagrame. Silový šport je moja vášeň, robil som ho dávno predtým, kým sa oň niekto zaujímal a budem ho robiť aj dávno potom, čo nikoho zaujímať nebude.
Živíte sa predovšetkým ako osobný tréner. Ako by ste dnes charakterizovali vo všeobecnosti ľudí, ktorých stretávate v posilňovni? Je cvičenie naozaj viac trendom (foto na Instagrame) a veľkých svaloch bez efektivity? Alebo sa nájde stále viac a viac ľudí, ktorí cvičia s vášňou a chcú niečo dosiahnuť?
Myslím, že ľudí pribúda v oboch táboroch. Sú tam ľudia, ktorí si chodia pokecať a odfotiť sa, ale sú tam aj takí, ktorých cieľom je si poriadne zamakať. Ale tak to bolo vždy. Popularizácia športu skôr zmenila to, že z maličkého športu (posilňovanie) sa stala aktivita, ktorú dnes robí veľké množstvo ľudí. Ale vždy sa tam nájdu oba typy jedincov.
Sám ste v nedávnej minulosti absolvoval operáciu oboch kolien. Zdravie je najdôležitejšie, platí to v živote i v športe. Ako sa vám toto zranenie prihodilo a o čo presnejšie šlo? Budete môcť po operácii ešte fungovať na sto percent a súťažiť?
Tak, celkovo som už absolvoval štyri operácie kolien, trikrát si to odnieslo ľavé a raz pravé. Do technických detailov nebudem asi úplne zachádzať, ale máločo je tam ešte v pôvodnom tip-top stave. Prvé zranenie sa mi prihodilo, keď som sa pošmykol na mokrej tráve. Chyba bola v zlej obuvi a nasledovali dve operácie. Za pár rokov som to dal dokopy a súťažil ďalej, celkom úspešne sa mi darilo, no potom som nepočúvol svoje telo a už načaté koleno som si zranil znova. Takže prvé zranenie kolena prišlo pri pošmyknutí a druhé jednoducho pretrénovaním.
Čo sa týka toho, či niekedy budú v stopercentnom stave, tak by som rád vyvrátil mýtus, čo si ľudia o takýchto zraneniach a ich rekonvalescencii myslia. Keď vám doktor povie, že o tri mesiace budete športovať, tak naozaj za tri mesiace budete športovať. Ale to, čo vám povie doktor je len „odborný odhad“, áno je to založené na skúsenostiach lekára a ďalších pacientov, ale vždy je to len, čo to do štatistiky. Každý typ operácie má percento ľudí, čo sa vrátia do plnej záťaže, percento ľudí, čo sa vrátia aspoň čiastočne a potom je tu percento ľudí, ktorí sa k pôvodnej záťaži nevrátia vôbec. Nikto nikdy nevie s určitosťou povedať dopredu, v ktorej kategórii bude práve on/ona.
Keď oddychujete, regenerujete, aký je pre Vás najlepší druh relaxu alebo čo rád robíte vo voľnom čase?
Jednoznačne wellness, pre mňa je základ regenerácie teplo a chlad. Poriadne sa vysaunovať a potom sa namočiť do ľadovej vody. Alebo ísť do kryokomory a poriadne vymrznúť pri – 120 ° Celzia. Nič iné mi fyzicky ani psychicky nepomôže viac.
Dostali ste sa niekedy vo svojej kariére – v živote do fázy, kedy ste mali pocit, že to čo robíte stráca zmysel a je potrebné urobiť nejakú zásadnú zmenu? Ak áno, ako ste si v takom momente poradili? Čo Vám pomohlo?
Samozrejme, ako mnohí iní. Aj ja som sa dostal do situácie, kedy som rozmýšľal o tom, že ak človek niečomu obetuje celé mesiace, niečo sa zrazu prihodí alebo sa niečo nepodarí a celá tá obeta bola úplne zbytočná. Vtedy sa človek zastaví a povie si, či má vôbec zapotreby pokračovať. Potom, ale príde to uvedomenie, že inak žiť ani nechce a možno ani nevie a vtedy ide takmer od nuly a nakopne sa.
Patríte medzi ľudí, ktorí keď cvičia premýšľajú nad životom alebo sa prepnete do vašej povestnej zóny a nevnímate problémy a svet naokolo?
Ak človek pri cvičení premýšľa nad svojim životom, tak cvičí zle. Bodka. Úplne vážne, ak pri cvičení v posilňovni človek myslí na svoj život, nech radšej ide domov. Je potrebné myslieť na to, čo robí, maximálne sa na to sústrediť a dostať zo seba všetku energiu a agresivitu, čo v sebe má. Inak tam fakt v podstate ani nemusí byť.
Nie je to tak dávno, čo ste si založili svoj Youtube kanál Tady Jánko. Čo pre Vás sociálne siete, vrátane tvorby videí, znamenajú?
Sú to spôsoby ako ukázať ľudom, že môžu podávať vrcholové výkony bez toho, aby sa brali prehnane vážne. Mám fakt celkom srandu z chalanov, čo idú na benchpress tlačiť 100 kg na činke a tvária sa pritom ako majstri galaxie, čo plánujú pristáť na Marse. Hlavne, keď tam potom príde niekto úplne „obyčajný“, naloží si tam 200 kg a potlačí pár sérií. Áno, človek sa musí sústrediť na to, čo robí, ale ide o tých 10 sekúnd pred pokusom, dostať sa do zóny na danú sériu, daný pokus. Medzi pauzami a zvyšok tréningu človek môže byť strelený koľko chce a myslieť na čo len chce. Ale tváriť sa celý deň vážne a drsne len preto, že ma večer čaká bench s ťažkou váhou? To je fakt smiešne.
Mnoho ľudí označuje napríklad Instagram za jeden z najviac demotivujúcich aspektov. Dokonalý život, vyšportované postavy a nekonečné bohatstvo na fotkách vyzerá, že jedinému komu sa nedarí je človek, ktorý tie fotky vidí. Vnímate tú „dokonalosť“ ako vnímate prezentovanie sa na sociálnych sieťach?
Myslím si, že ak nieto berie Instagram ako stopercentnú ukážku reality, tak by sa mal ísť dať vyšetriť. Však na to človek nemusí byť influencer, aby keď si fotí brucho tak to vyfotil 30-krát z rôznych uhlov, pri rôznom svetle a potom publikoval fotku, kde vyzerá, že má kocky na bruchu.
Nič v zlom, naozaj, ale nikto sa nechce pozerať na škaredých ľudí, odporné jedlo a zlé či priemerné výkony, tak logicky každý ukáže svoj najlepší uhol a najlepší výkon aj keď je možno ďaleko od skutočnosti. Ak to niekto berie ako nejaký štandard, tak je jednoducho chyba na strane spotrebiteľa.
Ján, okrem tvorby vtipných a niekedy i poučných videí na Youtube, je možné že sa tento rok alebo v blízkej budúcnosti dočkáme aj toho, že budete dvíhať či ťahať, ako sa hovorí, „rakety“? Máte v pláne opäť súťažiť?
Ak je jedna vec, ktorú som si z tých početných zranení odniesol, tak je to to, že počúvať vlastné telo je to najdôležitejšie. Ak niekedy budem mať pocit, že môžem zdvíhať to či ono a budem vedieť, že to moje telo zvládne tak budem súťažiť. Ak mi telo povie nerob to, tak to robiť nebudem a je mi úplne jedno, či to bude uprostred súťaže a skončím posledný. Za posledných päť rokov každá séria, pred ktorou som sa na to necítil, skončila úrazom a každá, kedy som sa na to cítil, skončila úspešným výkonom.
Máte nejaký obľúbený citát alebo motto, ktorého sa držíte celý život? Prípadne máte nejaký športový alebo životný vzor? Ak áno, prečo?
Žiadne vzory nemám a ani životné motto. Mám pár citátov, ktoré ma inšpirovali a nakopli, ale nič podľa čoho by som žil. Asi aj preto som vždy skôr inklinoval k tvoreniu obsahu ako iba k jeho sledovaniu.
