Lukáš Farbar je bubeníkom hudobnej formácie, ktorú poznáte pod názvom Kristián Dufinec & Iconito (pred tým Inkognito). Do povedomia širšej verejnosti vstúpili najmä skladbami ako „Chcem zmenu“ alebo „Spolu za jedno lano“. V roku 2014 Lukáš spolu s kapelou vyhral prestížnu pesničkovú súťaž Košický zlatý poklad. Dnes bubnuje a pracuje na sebe čo mu sily stačia a pripravuje sa na leto, ktoré sa pre hudobníkov nenesie len v znamení pláže, slnka a vody, ale je spojené hlavne s množstvom muziky.
Priblíž nám bližšie vašu kapelu. Kedy vznikla, koľko máte členov, akú hudbu hráte.
S Michalom Chomom (basa, spev), Kristiánom Dufincom (gitara, spev) a s Martinom Bertičom (Sólo gitara) sme spolu už 9 rokov, pokiaľ si to dobre pamätám. Začali sme skúšať v pivnici u Martina a do kapely som sa dostal práve cez Maťa, keďže sme chodili na bicie na umeleckú. Tu sme sa zoznámili a oslovil ma, či by som nechcel hrať v jeho kapele. Vtedy sme mali obaja asi 14 rokov. Začínali sme „covermi“ z rôznych žánrov – napr. RHCP otherside. Pred rokom sa k nám pridal Ondrej Choma (gitara, spev) a Róbert Hvostaľ (klávesy, spev) a tak sme už teraz kompletní. Je ťažké určiť akú hudbu hráme, keďže každý z nás už hrával aj v iných projektoch zameraných na rôzne štýly hudby. Povedal by som však, že z „každého rožku trošku“ . Ale asi najviac sa blížime k takému pop-rocku, ale nie som si tým istý (smiech).
Aké sú najväčšie prekážky, s ktorými sa musí mladá kapela popasovať, ak chce preraziť?
Neviem či to, s čím sa mladé kapely stretávajú, je možné nazvať prekážkami. Skôr by som povedal, že obdobie neľahkých začiatkov je príležitosťou oddeliť tie kapely, ktoré chcú niečo dosiahnuť od tých, ktoré zostanú navždy v garáži. Nie je ľahké dostať sa do povedomia ľudí, rádií a médií, no stále sú nejaké cesty, je len potrebné vynaložiť nato všetku snahu. Sme na začiatku dlhej cesty.
Zdá sa, že kariéru máte celkom dobre rozbehnutú. Čo považuješ zatiaľ za najväčší úspech, ktorý ste s kapelou dosiahli?
To, že sme začali hrať naše vlastné veci, a že sa páčia publiku a ľudom ktorí ju zdieľajú. Teším sa na ten moment, kedy ju budú aj na našich koncertoch spievať s nami.
Pri koncertoch sedíš vzadu za bubnami. Nežiarliš trochu na vášho frontmana?
(smiech) Nie, vieš, musí si pamätať všetky texty a vzadu mám skvelý výhľad.
Máte za sebou už množstvo koncertov. Trávite spolu hodiny skúšaním. Nehrozí vám už taká malá ponorka?
V súčasnosti netrávime spolu až toľko času koľko by sme mali, ale ani predtým, keď boli intenzívne víkendy v skúšobni či na koncertoch, tak som nepostrehol nič podobné. Skoro vždy je sranda.
Prečo si sa rozhodol práve pre bicie? Kedy si s nimi vlastne začal?
Odmalička som nejako búchal po všetko a po všetkých . Avšak moje prvé naozajstné skúsenosti som začal získavať, keď som sa dostal na nejakú akciu s otcom. On spieval v regionálnej kapele a páčili sa mi bubny. Dnes si pri tom ako ich balím a nosím vravím že ma mohla zaujať radšej flauta (smiech). Aktívne hrám asi 7-8 rokov.
Existuje niečo, podľa čoho je možné spoznať dobrého bubeníka už v skorom veku?
Môj názor je, že dôležitý je hlavne talent, a samozrejme tiež to, že ho rodičia podporia už v zárodku. Potom je to len o tom, koľko hodín denne sa tomu venuje a o presvedčení, že to chce robiť najlepšie a celý život. Že ho to jednoducho baví.
Ako by si sa charakterizoval ako bubeník?
Nezodpovedný (málo cvičím), ale dobre sa na mňa pozerá (smiech).
Zvykneš hádzať po koncerte paličky do publika?
Zatiaľ nemám sponzora, takže nie (smiech).
Čoskoro sú tu prázdniny a dovolenky. Čo pripravujete na leto? Chystáte sa na nejaké festivaly?
Osobne ešte momentálne nemám k dispozícii celý letný program našej kapely, ale s určitosťou viem o Dobrom festivale v Prešove a Šariš festivaly, tam nás môžete počuť.
Kde vás môžeme najbližšie vidieť?
Náš najbližší koncert je 30.6, v utorok vo Vranove nad Topľou. Všetkých vás pozývam.
Ďakujem za rozhovor.
