Britka Mary Torjussen vo svojom románovom debute Bez výstrahy okrem pútavého príbehu zmiznutia mladého muža poukazuje na závažnosť mentálnych chorôb a ich vplyvu na každodenný život. Detektívka, ktorá imponuje čitateľom vďaka prvkom thrilleru a psychologických zvratov, by sa možno páčila aj najväčším velikánom detektívnej literatúry všetkých čias.
Fanúšikovia detektívok sa určite zhodnú na fakte, že dobrá detektívka musí prekvapiť. Začiatok by sa mal niesť v pokojnom duchu, kedy všetko vyzerá usporiadane a bez nejakých komplikácií. V určitom momente nastane zvrat – vražda, krádež či iný skutok na hrane alebo za hranicou zákona a „morálneho kompasu“, kedy sa aktéri knihy ocitajú v chaose, ktorý by mal niekto ozrejmiť. Následne prichádza časť, v ktorej rozprávač uvádza nosnú postavu riešiacu problém. Konečne, po úskaliach prípadu, prichádza rozuzlenie a šokujúce odhalenia.
Toto je šablóna, ktorú by klasická detektívka mohla/mala obsahovať. Mary Torjussen sa však nedrží úplne týchto pravidiel. Bez výstrahy od úplného začiatku navodzuje pocit, že skutok sa stal dávno predtým, než sme si stihli prečítať nadpis knihy, než sme stihli preskúmať obsah a otočiť prvé stránky. Tým sa búra ten spomínaný pokojný prológ, kedy obete, vrahovia, zloduchovia, kriminálnici skrývajú svoje tváre za maskami pretvárok.
Bolo by dobré podotknúť, že obsah knihy prezrádza priveľa. Už vďaka obalu sa dá zistiť, čo bude najväčším problémom a zároveň skúškou odvahy hlavnej postavy Hannah. Pre čitateľa rešpektujúceho mierny spoiler, nepredstavuje tento detail žiaden problém. Ak sa však niekto túži prekvapiť a zachovať tak tradujúci sa koncept detektívok, najlepším východiskom je odložiť prvú stranu. Bohato postačí táto veta pre lepšiu predstavu: „Hannah sa vracia po úspešnom dni v práci domov a svoj dom nachádza prázdny. Náhoda?“
Prečítajte si aj: Milióny príbehov, ale len Môj príbeh je o Michelle Obamovej (recenzia)
Už na úvodných stranách sa vykresľuje Hannin charakter. Cieľavedomá, sebavedomá, príjemná, pracovitá. Cnosti, ktoré by si nikto nespojil s celkovo zlou osobnosťou. Prichádza za svojim priateľom domov so správou, že ju v práci povýšili. Pred domom zisťuje, že je prázdny. Celkom nezvyčajné, keďže s priateľom Mattom majú väčšinu dní rovnakých a nestáva sa, že by večer doma nebol. Bývajú spolu už dostatočne dlho, aby poslal aspoň SMS správu. Snaží sa mu zavolať, ale nachádza svoj telefón úplne prázdny.
Žiadne jeho telefónne číslo, žiadne správy, emaily, fotky. Interiér domu sa zmenil tiež. Zmizli všetky Mattove veci a jej starý nábytok niekto vytiahol a vrátil tam, kde býval, než sa Matt nasťahoval. V zúfalosti sa Hannah snaží spojiť so svojou najlepšou priateľkou Katie, ktorá ju upokojuje a tvrdí, že sa s ňou Matt musel prakticky rozísť. Bez stopy, bez slova, bez náznaku.
Najzaujímavejšou časťou knihy je určite tá, kde sa hlavnej postave dejú série zvláštnych udalostí, ktoré si nevie nijak vysvetliť a nahovára si, že ich pácha samotný Matt. Tieto nevysvetliteľné udalosti sú naozaj na hrane medzi bláznovstvom a kriminálnym zámerom. Náhodné videá, na ktorých je nič nevediaca Hannah, ktoré jej posiela neznáme číslo, čerstvé kvety v jej dome, ktoré si nikdy nekúpila… Autorka privádza týmito nepatrnými činmi hlavnú hrdinku aj čitateľa do šialenstva, a to je presne aj cieľ. Nikto netuší, prečo Matt zmizol, nikto netuší, prečo Hannah dostáva anonymné telefonáty, nikto netuší, prečo sa jej niekto permanentne vkráda do domu bez zanechania stopy a nikto už vôbec netuší, kým vlastne Hannah je. Slepé uličky pri pátraní po Mattovi sa znásobujú každým novým zistením, stopou a príbeh sa zamotáva čím ďalej, tým viac.
Rozuzlenie príbehu sa veľmi ponáša na koniec knihy Dievča vo vlaku od Pauly Hawkins. V tomto príbehu totiž platí, že nie všetko je také, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Hawkins totiž prichádza s nečakaným záverom, v ktorom sa ukáže, že páchateľ je v realite obeťou a obeť je páchateľom. Obeť totiž trpela alkoholizmom a páchateľ využil výpadky pamäte spôsobené alkoholom na to, aby zhodil vinu práve na ňu a jej závislosť.
Problém však nastal, keď si obeť spomenula. V Dievčati vo vlaku sú však premyslenejšie „plot twisty“, ktoré čitateľovi našepkávajú, že odpoveď bola vždy a všade prítomná. Avšak, pod lampou je vždy najväčšia tma. Toľko k drobnému prepojeniu na dielo s podobnou črtou. O niečo podobné sa teda(len z opačnej strany) snaží aj kniha Bez výstrahy, lenže nie úplne úspešne. Aj keď je rozuzlenie čiastočne šokujúce, v tomto prípade kniha neponúkne dostatok prepracovaných detailov, ktoré by priniesli ten moment uvedomia, ktorý čitateľ pri detektívne vyslovene potrebuje. Žiadny „šok efekt“.
Nastáva iba moment prekvapenia po zistení, že „vinníkom“ celého prípadu je hlavná postava, ktorá sa na začiatku knihy vyznačovala už spomínanými cnosťami. Avšak, čaro detektívky kniha nestráca a pre nenáročného čitateľa, ktorý si na detaily nepotrpí, má kniha všetko, čo by pravá detektívna literatúra mala mať.
Tak, ako Paula Hawkins aj Mary Torjussen poukázala na fakt, že závislosti, osobné problémy, mentálne poruchy, duševné choroby a traumy sú silným činiteľom pri bežných životných problémoch, závažných rozhodnutiach či len každodennom živote. Veľakrát ľudia s týmito poruchami nedokážu ovládať samých seba a konajú proti zdravému rozumu. Nedá sa ich odsudzovať, práve naopak – malo by sa im pomáhať.
Bez výstrahy môže byť určitou intervenciou pre tých, ktorí si myslia, že duševné a mentálne zdravie v našich životoch nie je podstatné. Hannah trpela chronickou agresiou, ktorá ju nútila fyzicky útočiť na milovaných ľudí preto, že celý život sa prizerala na to, ako jej otec bije jej mamu. Ani si človek nedokáže predstaviť, koľko takých prípadov existuje a ako to ovplyvňuje deti, mladých aj dospelých. Príbeh je preto nadčasový a môžeme ho považovať aj za akési zrkadlo doby. A ak dej nevnímame z tohto hľadiska (hlbšieho), aspoň si užijeme príjemnú dávku adrenalínu novodobej detektívky, v ktorej nefigurujú Poirotove fúzy ani Holmesova „dvojšiltovka“.
