Vladimíra Ledecká. Len nedávno promovala na Právnickej fakulte UPJŠ v Košiciach. Počas štúdia praxovala v jednej z najprestížnejších advokátskych kancelárii u nás, bola členkou akademického senátu fakulty i univerzity. Absolvovala študijný pobyt aj odbornú stáž v Salzburgu. Krátko načrela i do diplomatických kruhov a teraz pracuje pre jedného z najobľúbenejších politikov v histórií samostatného Slovenska.
Úradujúceho prezidenta Andreja Kisku si sprevádzala v kampani už od začiatku, keď ešte nikto neveril, že sa môže stať prezidentom. Už vtedy si verila, že uspeje?
To, či uspeje som netušila. Samozrejme som si to veľmi priala. Dôležitejšie však bolo vyslať signál mojej generácii. Nezostať ľahostajným voči okoliu. Skúsiť to zmeniť. A toto bola cesta. Andrej Kiska bol pre mňa prototyp človeka, ktorý v politike chýbal. Jeho motiváciou vstúpiť do verejného života neboli peniaze a vplyv. Motivovala ho rozhorčenosť nad súčasným stavom. Skutočná túžba meniť svet okolo. Verila som, že je na Slovensku dosť ľudí, ktorí toto ocenia.
Aký to bol pocit, keď si vo volebnú noc uvidela definitívne výsledky.
Bol to zatiaľ môj najsilnejší zážitok. Andrej Kiska sa stal súčasťou histórie a ja som verila a stále verím, že aj sprievodcom historických zmien v nej.
Po voľbách si ostala súčasťou jeho tímu. Čomu sa aktuálne profesionálne venuješ?
Pôsobím ako hlavný radca na odbore vnútornej politiky. Pomernú časť mojej práce tvoria analýzy aktuálnych celospoločenských tém, príprava podkladov k stretnutiam a koncept výjazdov prezidenta do regiónov.
Ako vyzerá tvoj pracovný deň?
Keď vstanem chytím telefón a pozriem si program prezidenta na najbližšie dni, prípadne prečítam maily. Väčšinou ma to dostane z postele oveľa skôr ako budík (smiech).
V práci začíname poradou. Ubezpečíme sa, že je v ten deň všetko pripravené a rozdelíme si úlohy na ďalšie obdobie. Ak má hlava štátu prijatie k téme, ktorej sa venujem – pripravím podklady a následne sa prijatia zúčastním spolu s ním.
Môžeš nazvať svoju prácu ako „dream job“? Čo to vlastne pre teba znamená, pracovať pre Andreja Kisku?
Pracovať v úzkom tíme Andreja Kisku je skvelá škola života. Mnohí ho vnímajú ako veľkého politika. Ale pre mňa je hlavne veľkým človekom. „Ako im pomôcť“ je jeho tradičnou otázkou. „Usmejte sa“ najčastejšou pripomienkou. Andrej Kiska motivuje človeka byť lepším. Učí pokore. A toto my mladí potrebujeme.
Takže je to „dream job“?
Je to „dream boss“. Na „dream job“ si počkám. (smiech)
Zdá sa, že si ťa začínajú viac všímať aj médiá. Nedávno si sa objavila na titulke najčítanejšieho slovenského denníka. Aké to bolo vidieť svoju tvár usmievať sa z pultov novinových stánkov?
Bol to šok. Aj keď boli reakcie okolia väčšinou príjemné, takáto pozornosť viac škodí ako pomáha. Najmä z profesného hľadiska.
Okrem mnohých iných aktivít, vedieš i občianske združenie Parlament právnikov. Čomu sa v ňom venujete?
Parlament právnikov je združenie študentov a absolventov práva. Jeho cieľom je zvyšovať právne povedomie v spoločnosti. Prevažnú časť našich aktivít tvorí publikačná činnosť a účasť na medzinárodných konferenciách. Mimo toho navštevujeme stredné školy, kde prednášame o základoch pracovného a obchodného práva. Žiakov upozorňujeme na právne aspekty brigádnickej činnosti a začiatky podnikania. Ich zvedavosť ma teší najviac.
Andrej Kiska v jednom zo svojich vystúpení povedal, že kľúčom pre dosiahnutie úspechu je vždy vedieť, čo chce človek robiť, kde chce byť, za päť až desať rokov. Aké sú tvoje ciele?
Najvyšším cieľom je vlastná rodina. Znie to ako klišé, ale nie je nič dôležitejšie. Ak sa mi popri tom podarí ostať vo verejnom priestore a venovať sa prioritne sociálnym témam, budem veľmi rada. Priznám sa, mám veľké očakávania od mojej generácie. Stretávam mimoriadne schopných rovesníkov a verím, že o päť až desať rokov sa nám podarí zhmotniť naše kaviarenské reči do fungujúcich projektov.
Si takpovediac prototyp aktívneho, vytrvalého a úspešného mladého človeka. Každý dnes zväčša nadáva ako sa nič u nás nedá. Ty si si to asi často nevravela. Mám pravdu?
Ja som človek, ktorý hovorí každej príležitosti „áno“. Netvrdím, že je to recept na úspech, ale koniec koncov mi to viac dalo ako vzalo. Mladí ľudia majú dnes more možností. Môžeme študovať v zahraničí, zapájať sa do najrôznejších aktivít, cestovať, dozvedieť sa na internete všetko o všetkom… Toto je éra príležitostí. Tvrdenie, že sa u nás nič nedá má asi takú váhu, ako plochý obraz zeme. Ľahko vyvrátiteľné.
Charakterizovala by si sa ako cieľavedomý človek? Vieš čo v živote chceš a ideš si za tým?
Áno.
Bez určitej dávky „workoholizmu“ by si dnes nebola tam kde si. Dokážeš aj vypnúť?
Vraví sa, že kariéra je skvelá vec, ale na konci dňa ťa neobjíme. Preto je dôležitý balans medzi prácou a súkromím. Načerpať sily v kruhu najbližších, pripomínať si to skutočne podstatné.
Na záver už len jedna otázka. Mnohí mladí ľudia v tvojom veku dnes podliehajú skepse a svoju budúcnosť nevidia v najsvetlejších farbách. Čo by si im odkázala?
Prečítajte si Ezopovu bájku o levovi a myši. Hovorí o tom ako malá bezvýznamná myška pomohla levovi zo siete a zachránila mu život. Je to tak trochu moja životná filozofia. My sme tie malé myšky. Často si pripadáme príliš slabí, príliš mladí, príliš neskúsení na veľké veci a plány. Často nás tak vidí aj okolie. No netreba sa podceňovať a nechať odradiť. Možno sme práve my tí, ktorí veľkým a skúseným pomôžu zmeniť veci k lepšiemu.
Ďakujem za rozhovor.
