Živý skanzen 80. rokov a jadrovej katastrofy, ktorá vystrašila svet. Cestovateľské kino sa vyberie do mesta duchov, ktoré pred viac ako tromi dekádami zahalil rádioaktívny mrak a premenil čulé, moderné ukrajinské mesto na strašiaka. V stredu 24. apríla sa v KC Dunaj o svoje (rádio)aktívne zážitky podelia Martin Dubeň a Yurij Syrcek. Hovoriť budú o tomto míľniku novodobej histórie, ale aj živote v černobyľskej oblasti pred a po katastrofe. Zdieľať budú nielen fotografie, zážitky, reálny život domorodcov, ale vysvetlia aj mýty, ktoré o Černobyle, Pripjati, atómovej elektrárni a vyľudnenej zóne kolujú.
Ako ste sa dostali do Černobyľu a prečo ste sa vybrali do takejto neobvyklej destinácie?
Martin Dubeň: Som povahou cestovateľ, čo rád objavuje, ideálne miesta a krajiny, v ktorých som ešte nebol. Černobyľ toto presne spĺňal. Navyše je to zo Slovenska kúsok, čiže stále ide viac-menej o low-costovú záležitosť. Odhliadnuc od toho ma samozrejme zaujímal príbeh, ktorý je za najväčšou jadrovou katastrofou v našich končinách. No a v neposlednom rade mám rád históriu – sovietska éra je jednoducho éra “zázrakov”.
Čo všetko ste si na tento výlet pripravili?
Martin Dubeň: Peniaze, ale nie veľa. My sme to ako partia chalanov dali aj s Kyjevom za pár stoviek. Tiež som si ako každý správny amatérsky turista Černobyľu, ktorý si toho nenačítal dostatok, vytiahol tie najposlednejšie veci z garáže u babku a v nich som sa vydal na výlet. Nebudem predsa to radioaktívne oblečenie nosiť domov, nie som predsa debil! Samozrejme, že oblečeniu ani mojím topánkam na štýl 90s sa nič nestalo. Mimochodom, kto si myslí, že som magor, tak nech vie, že zakladateľ cestovky do Černobyľu si na prvú návštevu zóny bral aj suspenzor (smiech).
Presuňme sa priamo na miesto činu. Ako to prebiehalo? Natrafili ste na nejaké problémy, s ktorými ste sa museli pasovať?
Martin Dubeň: Prvý a najzákladnejší problém bol, že som nevedel čítať po ukrajinsky. Čiže som bol ako slepý. Inak sa ale o problémoch hovoriť nedá. Kyjev je pekné miesto a s dosť prehľadným a jednoduchým metrom. Navyše, všetko je lacné, čo človeka vždy poteší. A tour po Černobyle bola už vtedy pomerne dobre prepracovaná, takže som sa od začiatku až do konca nemusel o nič starať. Dnes, keď som tam manažér, tak je tá tour samozrejme desaťkrát lepšia. (úsmev)
Koľko ľudí žije ešte v tejto oblasti? Chcú rozprávať o tom, čo sa pred 30 rokmi stalo?
Martin Dubeň: V zóne je celkovo približne 4 000 ľudí. Väčšina je tam pracovne, a to teda hlavne robotníci, ktorí sa starali o starý sarkofág a tiež tí, čo stavali nový. Druhou najpočetnejšou skupinou sú hasiči. Celá zóna je totiž ako prírodná rezervácia, v ktorej je zakázané loviť, ťažiť, pestovať, atď. Takže to tam krásne bujnie, čo so sebou prináša riziko požiaru. A to si v tejto zóne nechce radšej nikto ani predstaviť, preto je tých hasičských posádok nadpriemerné množstvo. Ďalej sú tam pracovníci hotela, predavačky a podobne.
A čo pôvodní obyvatelia?
Martin Dubeň: Títo tzv samousadlíci sú ľudia, ktorí sa po evakuácii vrátili do širšieho okruhu zóny, poväčšine nelegálne. Dnes ich je okolo 150. Rozprávajú sa veľmi radi, pretože majú radi spoločnosť. Akúkoľvek. Sú ochotní porozprávať príbehy z detstva, ale aj o katastrofe. Zaspievajú, zavtipkujú a v neposlednom rade ponúknu aj to posledné, čo majú, hlavne keď ide o alkohol. Bez vypitia sa z ich domu nedá vyjsť. Na niektorých z našich tour za nimi aj chodíme, aby ľudia na vlastné oči videli tých, čo prežili doslova peklo a mali šancu sa s nimi porozprávať. Z vlastnej skúsenosti viem, že to človeka obohatí a začne sa na svet pozerať trochu inak.
Ako súčasť cestovky CHERNOBYLwel.come asi chodíte často do tejto oblasti. Nie je to pre zdravie škodlivé?
Martin Dubeň: Často, ako sa to vezme. Momentálne je to v priemere raz za mesiac a pol. Zdraviu škodlivé to ale nie je, to by som sa tam už nevrátil. Som možno trochu švihnutý, ale inak mám normálne predstavy o živote. Chcem mať zdravé deti a ešte pár pekných desaťročí života pred sebou. Rovnako zmýšľajú aj naši sprievodcovia. Ak by to bolo nebezpečné, tak tam dobrovoľne nezamestnáme nikoho. Ľudia si síce myslia, že typický Ukrajinec ide v prvom rade po peniazoch, ale nie je to pravda. Čo si vážia nadovšetko je rodina. A bez zdravia by si rodinu nemohli dovoliť. Ľudia sa vždy pýtajú aj na “dávku”, ktorú dostanú. Mnohí už určite počuli taký najbežnejší príklad, a to, že pri lete z Londýna do New Yorku dostanete asi toľko radiácie, ako pri celom dni strávenom v zóne. A je to pravda. Dokonca pri röntgene pľúc je vyššia dávka, ako pri celom dni v zóne. Černobyľ je síce miesto katastrofy, ale mnohokrát dekontaminované. A navyše s úplne novým sarkofágom od novembra minulého roku. Ten je 24 hodín, sedem dní v týždni kontrolovaný citlivými modernými prístrojmi, takže je to paradoxne jedno z najbezpečnejších miest široko-ďaleko.
Sú nejaké charakterové typy, pre ktoré je takýto výlet určený alebo by ich mohol osloviť?
Martin Dubeň: Áno, dá sa hovoriť o niekoľkých charakterových typoch. Jednak sú to ľudia, ktorých zaujíma história, či konkrétne sovietska éra. Potom sú to ľudia, ktorí majú vyslovene radi katastrofy, respektíve sú nimi fascinovaní a chceli by na vlastné oči vidieť ako vyzerá miesto, ktoré človek opustí zo dňa na deň. Tiež sú to aj ľudia, ktorí majú radi adrenalín, či objavovanie nového a nepoznaného. Samozrejme, môžu to byť aj ich kombinácie.
Na prednáške budete hovoriť aj o mýtoch, ktoré o Černobyle kolujú. Mohli by ste pred prednáškou odhaliť aspoň jeden?
Martin Dubeň: Tých mýtov je až tak veľa, že je ťažké vybrať jeden. Veľké množstvo informácií, ktoré bežní ľudia majú, sú mýty alebo prinajlepšom polopravdy. Pred časom sme dokončili elektronickú knihu, v ktorej je podľa môjho názoru top desať mýtov. Ale vyberiem teda jeden. Mňa najviac fascinujú historky okolo radara Duga. Je to obrovská stavba, kvôli ktorej vzniklo samostatné malé mesto odtrhnuté od sveta o približne 3 000 ľuďoch. Jeden mýtus hovorí, že keďže vtedajší vedci nedokázali tento radar po celé roky dostať do stavu, kedy by bol nepretržite a spoľahlivo v prevádzke, tak jednoducho zámerne spôsobili nehodu na elektrárni. Elektráreň bola jediným zdrojom energie pre celý radarový objekt, a teda cieľ v konečnom dôsledku splnili. Radar bol čoskoro po nehode vypnutý, všetko cenné odvezené a kapitola okolo najväčšieho sovietskeho radaru uzavretá. Či to bol pravda? Aj keby, nemyslím si, že sa to niekedy dozvieme.
Ako ste sa dostali do Černobyľu a prečo ste sa vybrali do takejto neobvyklej destinácie?
Yurij Syrcek: Tematika a tajomno okolo černobyľskej katastrofy ma vždy fascinovali. Keď som raz čítal článok, že sa tam dá ísť, tak som hľadal spôsob, ako sa tam dostať. A vďaka slovenskej agentúre som sa tam aj dostal (úsmev). Videl som veľa dokumentov, veľa som čítal o príbehoch, ktoré sa tam stali a to ma naštartovalo, aby som tam išiel osobne a to ma aj očarilo.
Čo všetko ste si na tento výlet pripravili?
Yurij Syrcek: Hlavne som si zobral pas (smiech). Inak okrem peňazí, ktoré som platil agentúre za výlet mi stačila bežná výbava: foťák, kamera a externý disk na kopec fotografií a videí.
Presuňme sa priamo na miesto činu. Ako to prebiehalo? Natrafili ste na nejaké problémy, s ktorými ste sa museli pasovať?
Yurij Syrcek: Všetko začalo v Kyjeve, kde nás vyzdvihol autobus agentúry a potom sme išli dve hodiny smerom na sever, na bieloruske hranice, kde je černobyľská zóna. Tam sme sa presúvali jeden deň autobusom po opustenom meste Pripjať, večer sme strávili na hoteli priamo v černobyľskej vylúčenej zóne. Druhý deň sme išli na exkurziu do černobyľskej elektrárne a k večeru zase späť do Kyjeva
Koľko ľudí žije ešte v tejto oblasti? Chcú rozprávať o tom, čo sa pred 30 rokmi stalo?
Yurij Syrcek: Žije tam naozaj len hŕstka starousadlíkov, ktorí odmietli opustiť svoje domovy a po pár dňoch sa aj skrz zákaz vrátili do svojich domov a zostali tam žiť. Dokážete ich spočítať na jednej ruke. Ale v černobyľskej elektrárni stále pracuje cez 1000 zamestnancov, ktorí pomaly rozoberajú elektráreň a stavajú nový sarkofág nad vybuchnutým reaktorom.
Čo sa v tej oblasti zmenilo od katastrofy?
Yurij Syrcek: Zóna je celkovo uzavretá a strážia ju ukrajinský vojaci. Je úžasné vidieť, ako sa vzmáha príroda, keď tam neexistuje prvok človek. Do oblasti sa vracajú zvery, napr. medvede či vlci, ktorí tam nachádzajú svoje prirodzené prostredie.
Na čo sa počas prednášky zameriate?
Yurij Syrcek: Budem sa snažiť povedať čo najviac o histórii celej černobyľskej zóny, ako sa stavala elektráreň, posnažím sa vysvetliť z overených zdrojov a vyšetrovania, čo stálo za výbuchom a aké príbehy sa odohrali počas evakuácie mesta Pripjať v tom osudnom roku 1986.
Martin Dubeň
je výkonný reaktor cestovky CHERNOBYLwel.come. Dušou cestovateľ, ktorý sa snaží objavovať atypické miesta. A tak sa dostal do Černobyľu. Vlani sa rozhodol pre zmenu práce a odvtedy pomáha šíriť černobyľské posolstvo. “Kto nezažil, len ťažko pochopí. Osobne sa považujem za veľmi aktívneho cestovateľa-objaviteľa, ktorému je ľúto, ak počas mesiaca nenavštívi aspoň jednu cudziu krajinu. Ideálne takú, v ktorej ešte nebol,” hovorí Martin.
Yurij Syrcek
je URBEXer, ktorý cestuje na Bohom opustené miesta a preskúmava rozpadnuté ruiny budov, opustené tunely a zakázané lokality, kde ľudská noha len tak nevkročí. URBEX je skĺbenie bádateľskej vášne a cestovateľského ducha. Objavuje prachom zapadnuté príbehy bývalého režimu od Ukrajiny až po Severnú Kóreu.
24. 4. (streda)
Štart: 20:00 hod.
Lístky: bit.ly/Cernobyl2404
Event: https://www.facebook.com/events/322703935094815/
