Frederik Orenčák pochádza z Michaloviec. Naoko obyčajný mladý chalan, v skutočnosti až taký obyčajný nie je. Už ako 16-ročný zorganizoval svoj prvý fakultatívny výlet pre svojich spolužiakov. Tento svoj organizačný talent napokon premietol v hobby. Verný svojej vášni ostal aj po prijatí na vysokú školu. V súčasnosti je študentom zubného lekárstva na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Popri štúdiu sa stíha angažovať v Slovenskom spolku študentov zubného lekárstva, kde pôsobí ako jeho viceprezident. Aj napriek tomu, že študijných povinností má viac než dosť, svojich túlavých topánok sa rozhodne nevzdáva.
Frederik, máš len 22 rokov, no predsa si už toho stihol viac, ako ktorýkoľvek z nás. Poďme však od začiatku. Povedz, ako si sa dostal k organizovaniu výletov.
Ako druhák na gymnáziu som pod vedením našich skvelých geografov vycestoval so skupinou do Barcelony. Výlet sa nám páčil natoľko, že už v Barcelone sme sa s učiteľmi dohodli na tom, že o rok pocestujeme opäť, do Ríma. Náš učiteľ však do Ríma z osobných dôvodov vycestovať nemohol. No na moje naliehanie, aby sme nezostali cez jarné prázdniny doma, mi náš vždy usmiaty učiteľ navrhol, aby som našiel letenky, ubytko, pedagogický dozor, a že môžeme ísť. Napokon sme vycestovali, výlet sa vydaril a všetci sme boli spokojní. Organizovanie ciest som si zamiloval a po Ríme som začal plánovať ďalší skupinový výlet do zahraničia, cez Balkán do predvianočného Istanbulu.
Aké boli začiatky organizovania týchto fakultatívnych výletov? Máš aj negatívne skúsenosti?
Začiatky nebývajú ľahké, a takto to bolo aj v mojom prípade. Organizátor nesie bremeno zodpovednosti za skupinu od momentu, kedy sa ľudia na zájazd prihlásia. A to až do chvíle, keď sa dorieši posledná poistná udalosť po zájazde, nielen na ceste samotnej. Osobne to však za bremeno nepovažujem, vždy to beriem skôr ako výzvu, ktorá ma neustále posúva vpred. Začínali sme všelijako – na cestu do Kyjeva sme si prenajali autobus, ktorý sa nám pokazil, čo nám značne narušilo program. To isté sa nám stalo na ceste po Pobaltí a Fínsku. Niekedy podľa predstáv nevyšlo ubytovanie. Začiatky neboli ľahké, no našťastie som mal v skupinách vždy tolerantných a chápavých ľudí.
Medzi moje (už teraz) úsmevné spomienky patrí napríklad tá z Moskvy. V Moskve ma so skupinou troch kamarátov zavalitá teta sprievodkyňa nepustila do vlaku smer Petrohradu, a tak som ako obarený pozeral na nástupišti na to, ako nočný „pajezd“ s mojou skupinou odchádza na sever bez svojho organizátora. „Registracja neprachodila“ bolo jediné vysvetlenie, ktorého sa nám za okienkom ruských železníc dostalo. A tak sme museli počkať na najbližší vlak, bez akejkoľvek kompenzácie. Rusko proste treba zažiť!
Pri ďalšej ceste, v Kyjeve, mi pri rezervácii hostela sľúbili raňajky pre skupinu, ktoré nám, samozrejme, nepripravili. V kuchyni sedela skupina Gruzíncov, ktorí si pripravovali raňajky zo svojich zásob a ja som svojej skupinke povedal, že raňajky začínajú v kuchyni o ôsmej. Nikdy nezabudnem na výraz Gruzíncov, ktorým môj učiteľ zobral namastené chlebíky so salámou, lebo si myslel, že sú to zamestnanci hostela a tie raňajky sa pripravujú pre nás.
Ty však veľa cestuješ aj sám. Kde všade si už bol?
Je to pravda, do sveta sa vyberám aj sám alebo s rodinou, či kamarátmi. Precestoval som už pár krajín nielen po Európe, ale aj po Ázii, Amerike či Afrike.
Je nejaká krajina, v ktorej sa ti predsa len páčilo najviac?
Túto otázku dostávam pomerne často, ale neviem vybrať krajinu, v ktorej sa mi páčilo najviac. Každá krajina je unikátna. Či už svojou kultúrou, podnebím, ľuďmi, jedlom. Dobre sa cítim skutočne všade. Veľmi ma však očarilo údolie Viñales na Kube. Spoznal som sa tam s úžasnou rodinou vojenského veterána a maliara, a spomienka na západ slnka z hojdacieho kresla na ich terase, s kubánskym rumom v rukách, je naozaj nezabudnuteľná.
Rovnako rád si však spomínam aj na zapadajúce slnko na krvavočervenej oblohe nad Moskvou, keď ju opúšťal náš vlak alebo na skupinu detí predávajúcich skameneliny za pár dirhámov v južnom Maroku, pri zamínovaných alžírskych hraniciach či na deti pobehujúce okolo kostola v Ugande. V pamäti mám aj ľudí, ktorí nás pozvali na čaj a zákusky na vrchu Sofeh nad Esfahánom. Spomienka na skvelú zábavu v dublinskom Temple Bare s mojou skupinou pri írskej hudbe a čapovanom Guinnesse ma zas vždy veľmi rozveselí. Do spomienok sa mi ďalej vryl napríklad aj pohľad na Židov prichádzajúcich k Múru nárekov, v piatok pri západe slnka, po zatrúbení na šofar, prinášajúcich svoje modlitby a túžby po postavení tretieho chrámu. Je to skrátka veľa. Môžem snáď ešte spomenúť aj nočné lyžovanie v St. Moritz, biele noci vo fínskych lesoch pri polárnej kružnici, či Indonézanov prinášajúcich každé ráno kvetinové obety svoje bohom. Cestovanie je o momentoch. Rovnako tak aj celý život.
Momentálne študuješ zubné lekárstvo. Nerozmýšľal si však nikdy nad prácou spojenou s cestovným ruchom? Alebo si chcel byť zubárom už od nepamäti?
Stále som sa chcel stať lekárom a práve v zubnom lekárstve som pre samotného lekára videl flexibilnejší odbor, pretože zostáva viac času na rodinu, záujmy a iné aktivity. Okrem toho mám v rodine niekoľko zubných lekárov, čo bolo pre mňa tiež inšpiráciou. Po troch rokoch štúdia neľutujem, že som si tento odbor vybral. Zubné lekárstvo ponúka mnoho možností na sebarealizáciu a zubný lekár je niekedy tým, ktorý vie na základe zmien v ústnej dutine včasne diagnostikovať ochorenie a zachrániť tak aj život pacienta. Nie je to vždy len o zuboch, ako si mnohí myslia.
Nad založením cestovnej agentúry som nikdy nerozmýšľal. Cestovanie a organizácia výletov je pre mňa skôr odreagovaním sa od iných povinností. Užívam si to. Budem veľmi rád, ak táto moja záľuba pre mňa zostane ešte dlho takto cenenou a nerád by som si z nej urobil povinnosť. Ponechám ju skôr v takej freestylovej forme a raz odovzdám „žezlo“ niekomu s rovnakým odhodlaním.
Ty sa však aktívne venuješ aj Slovenskému spolku študentov zubného lekárstva, kde si viceprezidentom. Čo to je za spolok?
Áno, na Slovensku pôsobí SSŠZL ako organizácia, ktorá združuje všetkých študentov zubného lekárstva a spolu so spolužiakmi sme sa v poslednom čase v tejto organizácii začali angažovať.
Myšlienka našej organizácie je veľmi zaujímavá, pretože spolok má veľmi prospešnú činnosť nielen pre študentov, ale pre spoločnosť samotnú. Vnímame, že slovenské univerzity nie sú ani zďaleka na takej dobrej úrovni, ako tie v západných či severských krajinách. Mnohokrát používame študijnú literatúru starú aj 30 rokov, a preto sa snažíme v rámci mimoškolského vzdelávania usporadúvať rôzne prednášky, či praktické workshopy, na zlepšenie našich zručností. Okrem toho sa venujeme osvetovým akciám, kde učíme ľudí správne techniky čistenia zubov, radíme ako si zlepšiť ústne zdravie, navštevujeme deti v rôznych sociálnych zariadeniach, či nemocniciach. Prostredníctvom spoločenských akcií teambuildingovo stmeľujeme vzťahy, aby sme raz ako odborníci mohli spolupracovať na zlepšení zubného lekárstva na Slovensku.
Okrem toho v spolupráci s firmou Curaprox navštevujeme školy a škôlky, kde sa deťom snažíme vybudovať správne návyky spojené s ústnou hygienou už od útleho detstva. Musím povedať, že táto práca je naozaj zaujímavá, pretože každého študenta posúva v komunikácii s detským pacientom vpred. A okrem toho je niekedy neoceniteľné vypadnúť zo sveta otrávených uponáhľaných dospelých ľudí, práve do sveta detí, kde je najväčším problémom stratená hračka.
Dnes sa všade píše o nedostatku práce. Mladí a šikovní nám odchádzajú do zahraničia, pretože na Slovensku nenachádzajú uplatnenie. Ako vnímaš túto nešťastnú realitu?
Vnímam to ako obrovskú chybu systému. V prvom rade nedávame mladým ľuďom šancu na sebarealizáciu, a aj preto sú naše úrady a iné inštitúcie zastarané. Je treba podporovať mladých a iniciatívnych ľudí, nájsť ten správny pomer medzi živelnosťou mladého ducha a skúsenosťami starších. Ja som tú šancu dostal a rád ju budem dávať ďalej.
Okrem toho je tu tiež finančná motivácia. Tiež nás motivuje život vo vyspelejšej spoločnosti, ktorá reálne funguje. Kľúč k zdravej spoločnosti a krajine, ktorá bude lákavá pre svojich obyvateľov, je vzdelávanie. V prvom rade musíme investovať do školstva, aby sme vychovali mladých vzdelaných ľudí, ktorí budú pracovať na budovaní spoločnosti. Školstvo postavené na memorovaní a učení sa nepotrebných informácii vzbudzuje u študentov odpor, a preto sa vzdelávať nechcú. Slovensko potrebuje zmenu v myslení. A tú možno dosiahnuť aj výchovou ďalších generácii k správnym životným hodnotám.
V čom ty osobne vidíš nádej pre mladých ľudí?
Zmena je iniciatívou zdola, a preto musí každý začať sám od seba.
Cestujte! Cestovanie nám rozširuje naše obzory. Rozširuje nám náš vlastný vesmír a podáva zrkadlo individuálne i celej spoločnosti. Inšpiruje nás a podnecuje nás robiť vo svojom živote viac. A napokon, cestovanie nás mení, transformuje naše zmýšľanie a správanie sa k ostatným ľuďom.
Vážme si ľudí naokolo, vážme si seba, a naša spoločnosť sa zmení.
