Zopár dôležitých čísel na úvod:
16 : počet etáp potrebných na zdolanie tohto náročného treku
180 : kilometrov meria celá trasa GR 20, kopirujúca hrebeň pohoria tiahnúceho sa cez celú Korziku zo severu na juh
9 700 : výškových metrov musíte nastúpať na zdolanie celej dĺžky GR 20. ( cca 40% turistov
sa rozhodne prejsť iba polovicu trasy. Väčšinou tú severnú, namáhavejšiu, no o to krajšiu )
20 000: počet turistov ktorí ročne prídu absolvovať GR 20
31 : hodín stačilo novému rekordmanovi Francois d´Haene na zdolanie celého 180km dlhého
hrebeňa GR 20, prekonal tak úradujúceho rekordmana Guilaume Perreti ktorému to trvalo až 32 hodín. Celé to zvládol bez spánku na jeden šup. Šialené!
Čo si určite nezabudnite vziať so sebou na GR 20 a čo naopak radšej zabudnite doma :
Korzičania túto trasu nazývajú “Fra li Monti“ čo v preklade znamená “Medzi Horami“. Tento názov je naozaj výstižný, pretože chodník sa vinie medzi poriadne vysokými horami. Najvyšší bod na trase je Bréche de Capitello ( viac než 2200 m.n.m.). Máte však možnosť odskočiť si po ceste aj na Monte Renoso ( 2352 m.n.m.), Monte d´Oro ( 2389 m.n.m.), ale tiež na NAJvyšší vrchol celej korziky Monte Cinto, ktorý sa vypína do úctihodnej výšky 2706 m.n.m.
Preto si nezabudnite so sebou vziať:
– kvalitnú turistickú obuv
– nepremokavé oblečenie ( aj počas leta ), ideálne s Gore-Tex úpravou. Počasie sa tu mení extrémne rýchlo, vďaka blízkosti mora ešte rýchlejšie ako u nás v Tatrách, preto sa nenechajte oklamať predpoveďou počasia a modrou oblohou nad hlavou. Prvých 5 dní som síce ľutoval že som si zo sebou vôbec vzal teplé oblečenie, no potom sa obloha z ničoho nič zatiahla, ochladilo sa minimálne o 10 stupňov a pršalo bez prestávky cely deň. Na ďalší deň ma dokonca zasiahla snehová búrka ( koncom septembra ) a vtedy som bol ozaj vďačný za každý kúsok oblečenia ktorý som mal poruke. Nehovoriac o tom že v útulniach vo výške nad 1800m.n.m. je v noci naozaj mrazivo.
– spací vak
– viac párov ponožiek a tričiek ( ideálne aj termo prádlo )
– nejaké základné lieky ( proti bolesti, hnačke…)
– lekárničku ( na ošetrenie ľahších poranení )
– dostatok vody a jedla ( nie však príliš veľa, pretože v každej útulni si viete dokúpiť zásoby jedla a pitia na ďalší deň. Ak dorazíte na útulňu včas, t.j. pred 17:00 môžte si objednať aj teplú večeru 🙂
P.S. nikdy nenechávajte jedlo mimo stanu alebo útulne. Diviaci Vám ho zaručene zjedia.
– v neposlednom rade si určite nezabudnite zo sebou vziať naozaj veľmi dobrú kondičku, budete ju potrebovať.
Čo si radšej zabudnúť doma :
– každé kilo, ktoré budete celé dni vláčiťcez hory na vlastnom chrbte sa Vám bude zdať deň za dňom čoraz ťažšie. Preto veľmi dobre zvážte čo je pre Vás naozaj nevyhnutné a bez čoho sa dokážete zaobísť. Treba si uvedomiť že idete do hôr, do divočiny, a preto veci ako šminky, zrkadielka, tablety a pod. nie su životne dôležité.
– Stan by som ja osobne určite nechal doma a zvolil ubytovanie v útulniach. V prípade ak vyslovene chcete stanovať, tak na každej útulni Vám vedia pomerne lacno požičiať stan a tým si ušetrite veľa váhy a miesta vo svojom ruksaku.
Jednotlivé etapy deň po dni, zo severu na juh, stručný opis.
Na začiatok chcem napísať, že na všetky etapy treba vyraziť skoro ráno, aby ste mali istotu že sa dostanete ku ďalšej útulni ešte pred zotmením. Radšej mať večer viac času na oddych pri útulni, ako sa zbytočne ponáhľať v prípade že vás počas dňa spomalia nejaké komplikácie (zlé počasie, zranenie, a pod.) Poobede sa často mení počasie k horšiemu a prichádzajú búrky, aj preto je lepšie absolvovať čo najdlhší úsek cesty doobeda.
Rezervovať miesto v útulni alebo miesto na stanovanie si môžete na stránke:
Ja som sa na GR 20 vydal sám, v polovici septembra , rezervácie som neriešil lebo som si nebol istý koľko etáp denne zvládnem prejsť…a vždy sa pre mňa miesto v útulni našlo, aj keď občas to bolo len tak tak.
1.Etapa: CALENZANA-ORTU DI U PIOBBU ( 6h. 30 min. chôdze )
(Časy sú pisané v smere zo severu na juh)
Prvá etapa je dlhá a treba v nej vystúpať veľa výškových metrov. Počas tejto etapy nenájdete ani jeden zdroj pitnej vody, preto si zo sebou vezmite dostatok tekutín na celý deň.
Výškové metre nastúpané: 1360
Výškové metre klesnuté: 60
2. Etapa: ORTU DI U PIOBBU-CARROZZU ( 7h. )
Etapa s krásnymi výhľadmi na more. Vezmite si dostatok tekutín kým sa dostanete k prvému zdroju pitnej vody ( Leccia Rossa ).
Výškové metre nastúpané: 790
Výškové metre klesnuté: 638
3.Etapa: CARROZZU-ASCU STAGNU ( 6h. 15 min.)
V tejto etape stojí za zmienku visutá lanová lávka Spasimata, či nádherné jazero Muvrella. Prichádzame do kráľovstva muflónov.
Výškové metre nastúpané: 790
Výškové metre klesnuté: 638
4. Etapa: ASCU STAGNU-TIGHJETTU ( 6h. )
Táto etapa je jedna z najzaujímavejších na celej GR 20. Prechádza sa v nej cez veľkolepý cirque de la Solitude a možno sa Vám tiež pošťastí sledovať muflóny. Vyrazte skoro ráno a nezabudnite si zo sebou vziať pitnú vodu, v tejto etape totiž žiadnu nenájdete.
Výškové metre nastúpané: 1059
Výškové metre klesnuté: 798
5.Etapa: TIGHJETTU-CIOTTULU DI I MORI ( 4h. )
Etapa krátka a jednoduchá, s možnosťou kúpania v prírodných bazénoch Viru.
Výškové metre nastúpané: 620
Výškové metre klesnuté: 78
6. Etapa: CIOTTULU DI I MORI-MANGANU ( 8h. )
Túto dlhú etapu si môžete rozdeliť na dva dni a ubytovať sa v Castellu di Verghju. Počas tejto etapy sa naskytá krásny výhľad do doliny Lonca.
Výškové metre nastúpané: 643
Výškové metre klesnuté: 1033
7. Etapa: MANGANU-PETRA PIANA ( 6h. 30min. )
Počas tejto etapy uvidíte nádherné plesá lac de Melu a lac de Capitellu. Prekonáte najvyššie sedlo na celej GR 20 la bréche de Capitellu ( 2225 m.n.m.). Je to jedna z najkrajších etáp.
Výškové metre nastúpané: 830
Výškové metre klesnuté: 589
8.Etapa: PETRA PIANA-L´ONDA ( 5h. )
V tejto etape si môžte vybrať z dvoch variant. Buď pôjdete po hrebeni ( neodporúča sa na začiatku sezóny počas snehovej prikrývky, a tiež počas nepriaznivho počasia ), alebo po doline, kde je možnosť kúpania v prírodných bazénoch na rieke Manganellu.
Výškové metre nastúpané: 490
Výškové metre klesnuté: 902
9.Etapa: L´ONDA-VIZZAVONA ( 6 hod. )
Tu uvidíte krásne vodopády Les cascades des anglais, ako aj prírodné bazény ( môžte si tiež zvoliť náročnejšiu, alpínsku variantu a vyšplhať sa na vrchol Monte d´Oro ).
Vizzavona sa nachádza v polovici GR20. Odtiaľto máte možnosť sadnúť na vlak do Ajaccia, Bastie, alebo do Calvi.
Výškové metre nastúpané: 711
Výškové metre klesnuté: 1221
10.Etapa: VIZZAVONA-E CAPPANELLE ( 5h. 15min. )
Načerpáte tu pastiersku atmosféru na starých kamenných salašoch a konečne sa Vám otvoria výhľady na južnú časť Korziky.
Výškové metre nastúpané: 890
Výškové metre klesnuté: 224
11. Etapa: E CAPANELLE-PRATI ( 6h. 15min. )
Jednoduchá etapa s panoramatickými výhľadmi na zátoky na juhu Korziky (ak budete mať ešte príliš veľa síl, môžte si zvoliť náročnejšiu variantu vedúcu cez vrchol Monte Renosso s prekrásnymi výhľadmi na plesá lac de Niellucciu a lac de Bastani).
Výškové metre nastúpané: 890
Výškové metre klesnuté: 590
12. Etapa: PRATI-USCIOULU ( 5h. 45min. )
Náročná etapa ktorá dlho vedie po skalnatom hrebeni so strmými a hlbokými zrázmi. V júli a auguste tu pravdepodobne nenájdete žiaden zdroj pitnej vody ( pramene budú vyschnuté ).
Výškové metre nastúpané: 697
Výškové metre klesnuté: 747
13. Etapa: USCIOLU-A MATALZA ( 4h. 30min. )
Pomerne krátka, ale veľmi pekná etapa s výhľadmi na more po oboch stranách ( východné aj západné pobrežie).
Výškové metre nastúpané: 380
Výškové metre klesnuté: 640
14. Etapa: A MATALZA-ASINAU ( 4h. 15min. )
Táto etapa vedie cez prekrásnu trávnatú náhornú plošinu le plateau du Cuscionu, na ktorej sa voľne pasie množstvo polodivokých koní, diviakov a kráv. Na sedle Bocca Stazzunara nájdete odbočku, ktorá vedie na najvyšší vrchol južnej Korziky, Monte Incudine ( 2134 m.n.m. ). Táto zachádzka trvá iba 35 min. ( tam aj späť) a určité stojí za ten prekrásny výhľad na takmer celé východné pobrežie Korziky až po najjužnejší cíp ostrova.
Výškové metre nastúpané: 650
Výškové metre klesnuté: 545
15. Etapa: ASINAU-PALIRI ( 7 h. )
V tejto etape sa prechádza popod veľkolepé les aiguilles de Bavella ( obrovské skalné ihlicové štíty ) a budete mať opäť možnosť zazrieť muflónov, symbol divokej fauny ostrova. V tejto etape si môžete opäť zvoliť Alpínsku variantu, t.j. trasu ktorá prechádza priamo cez les aiguilles de Bavella. Ak Vám zvýšil ešte dostatok síl, tak Vám vrelo odporúčam túto vskutku prekrásnu variantu. Nie je to však nič pre padavky. Miestami si musíte pri lezení po skalách vypomáhať reťazami.
Výškové metre nastúpané: 429
Výškové metre klesnuté: 910
16.Etapa: PALIRI-CONCA ( 5h. )
Záverečná etapa prudko klesá do cieľového mestečka Conca. Je to krásne historické mestečko v ktorom určite stojí za to spraviť si krátku prechádzku. Potom si už len sadnite niekam do chládku k dobre vychladenému pivečku a čakanie na autobus do Porto Vecchia si môžte skrátiť rozprávaním zážitkov a dojmov z tejto krásnej vysokohorskej túry ( o ktoré určite nebudete mať núdzu ).
Ako sa dostať do štartovacieho mesta GR 20 a z cieľového mesta späť:
Do/Z mesta Calenzana: BUS Calvi-Calenzana http://www.corsicabus.org/busCalvi/CLY_Calenzana.html
BUS Bastia-Calvi premáva raz denne okrem nedele. Cesta trvá 2 hodiny. (http://www.corsicabus.org/busCalvi/CLY_Bastia.html
Vlak premáva z Bastie do Calvi 2 až 3 krát denne a cesta trvá 2 h. 45min.
Do/Z mesta Conca: BUS Conca – Porto Vecchio
http://corsicabus.org/busPVecchio/Conca.html
BUS Porto Vechio Bastia:
http://www.corsicabus.org/busPVecchio/PVE_Bastia.html
Kedy je NAJlepší čas vydať sa na GR 20 ?
Najvhodnejšie počasie na absolvovanie GR 20 je koncom júna a začiatkom septembra, kedy nie je snehová pokrývka, počasie je stabilnejšie a všetky útulne sú otvorené s možnosťou zakúpenia jedla a pitia.
Počas júla a augusta je príliš teplé a suché počasie, veľa prameňov je vyschnutých a stretávate na chodníku príliš veľa turistov.
GR 20 je možné absolvovať aj v zime od decembra do apríla, no jedine ak ste skúsený lyžiar a horolezec . Cez zimu sú totiž podmienky na prechod hrebeňa veľmi nebezpečné. Útulne sú otvorené po celý rok, no mimo sezóny ( od konca septembra do začiatku júna ) nie je možné na nich zakúpiť žiadne jedlo ani nápoje.
Značenie GR 20
Celá GR 20 je výborne značená dvoma vodorovnými pruhmi červenej a bielej farby. Značku vidíte takmer na každom kroku.
Alpínske varianty sú značené dvoma vodorovnými žltými pruhmi, avšak nie tak kvalitne ako oficiálne trasy GR 20. Pri týchto variantách už musíte dávať oveľa väčší pozor aby ste nezišli z cesty.
Fauna
Medzi najzaujímavejšie zvieratá na korzike patrí Korzický červený jeleň ( Cervus elaphus corsicanus ), charakteristický svojim krátkym chvostom a jednoduchým parožím. Diviaky je možné veľmi často vidieť prechádzať cez lesné cestičky v nižších nadmorských výškach. Symbolom divej zvery na Korzike je muflón a endemickým zvieraťom žijúcim výlučne na Korzike a Sardínii je jašterica s latinskym názvom Archaeolacerta bedriagae.
Môj príbeh na GR 20
Je 15. september. Ďalšia pohodová letná sezóna v kempe na Korzike je u konca, no mňa to domov ešte neláka. V hlave sa čoraz častejšie pohrávam s myšlienkou, že si zblízka obzriem tie prekrásne kopce, ktoré som celé leto obdivoval len zospodu. Parťáka na cestu som síce nemal, no samota mi problém nikdy nerobila. Práve naopak. Tešil som sa že si kúsok zresetujem hlavu a tiež som vedel, že nejakých skvelých ľudí po ceste určite spoznám ( to sa aj splnilo ). A tak mi zostávalo už len zbehnúť do obchodu, kúpiť si turistické nohavice, termo prádlo ( kedže ma všetci domáci aj napriek horúčavam vystríhali pred nepredvídateľným počasím, ktoré sa môže v horách na Korzike zmeniť behom pár hodín ) a nejaké jedlo na cestu. Mojím najväčším strachom je strach z hladovania, a tak som sa nevyhol základnej chybe a pribalil som si do batohu asi 20 kg potravín. Šéf mi ešte pred odchodom požičal spacák. Tak už mám naozaj všetko. Lúčim sa s priateľmi a „Vzhúru za dobrodružstvom “!
Deň 1.
Rozhodol som sa ísť v smere z juhu Korziky na sever. Svojú púť na GR 20 som začal na sedle Col de Bavella, tzn. až druhou etapou ( prvú som absolvoval už skôr počas leta ). Na tomto mieste som zahájil pochod kvôli tomu, lebo som býval a pracoval v kempe vzdialenom len zopár kilometrov odtiaľto ( Camping U Ponte Grossu ). Aby som uviedol veci na pravú mieru, nebol som motivovaný prejsť celú trasu GR 20 a dokázať si tým niečo… Jednoducho som si chcel vychutnať nejaký čas strávený v prekrásnej prírode uprostred hôr. Uvidím ako sa mi pôjde, koľko etáp denne zvládnem prejsť a kam sa až dostanem.
Prvú etapu som začal pozvoľna až okolo obeda. Kolega z Maroka s jeho nemeckou priateľkou ma vyviezli autom na sedlo Bavella, posedeli sme si ešte chvíľu v mojej obľúbenej reštike na vyhliadkovej terase, popriali mi šťastnú cestu a už som stúpal po dobre značenom chodníku. Hneď zhruba 200 metrov od sedla Bavella sa cesty rozdeľujú. Oficiálna cesta GR 20 ide dole popod “ ihlicové štíty “ Les aiguilles de Bavella. Náročnejšia, no o to krajšia “ Alpínska varianta “, značená dvoma žltými pruhmi, stúpa prudko hore až k samotným štítom. Miestami je chodník zabezpečený reťazami, treba si dávať dobrý pozor aby človek s veľkým batohom nestratil rovnováhu ( tak ako ja, keď som skákal z kamena na kameň – našťastie som sa vážnejšie nezranil ), no výhľady sú vskutku dychberúce. Neskôr chodník prudko klesá, až kým sa opäť nenapojí na oficiálnu trasu GR 20 značenú červeným a bielym pruhom. ( Táto alpínska varianta zaberie cca o hodinu viac času ako oficiálna cesta ). Útulňa Asinao je už takmer na dohľad a po necelej hodinke mierneho stúpania stojím priamo pred ňou. Tu sa môže každý občerstviť a ubytovať. Ja som mal v pláne ísť ešte o jednu chatu ďalej, no sú takmer 4 hodiny poobede a chatár mi radí aby som dnes už ďalej nechodil a neriskoval že ma zastihne tma. Nedbám. Čas ma netlačí a tak sa ubytovávam v útulni a popíjam chladené korzické pivko s príchuťou gaštanov. Namiesto teplej večere vyjedám zásoby jedla z batohu, aby som si kúsok odľahčil batoh do ďalších dní. Fotím posledné lúče slnka zapadajúceho za horizont a poberám sa včasne do postele, kedže zajtra plánujem vstať veľmi skoro ráno. Vo vedľajšej miesnosti si ešte skupinky turistov z rôznych kútov sveta hlasno vymieňali svoje dojmy a zážitky z túry. Pre väčšinu z nich ( tých ktorí išli zo severu Korziky na juh ) to bola predposledná noc strávená na trase GR 20, a tak si už našli plno dôvodov na oslavu.
Deň 2.
Vstávam zavčas ráno s prvými lúčmi slnka. Pchám do seba nejaké sacharidy, dopĺňam vodu do fľaší a už sa štverám hore prudkým svahom. Cez chodník lenivo prešla osamelá krava, priamo nado mnou sa vypína najvyšší vrchol južnej korziky Monte Incudine ( 2134 m.n.m. ) a vychádazjúce slnko v kombinácií s prudkým stúpaním ma veľmi rýchlo núti vyzliekať si vrstvy šatstva. Po necelej hodine štverania sa ocitám na sedle Bocca Stazzunara. Odtiaľto vedie oficiálna trasa GR 20 dole na náhornú plošinu “le plateau du Cuscionu“, na ktorej sa pasie množstvo polodivokých koní, kráv a prítulnych diviakov.
Ešte predtým Vám však odporúčam odbočiť na samotný vrchol Monte Incudine. Je to len 35min. zachádzka odkiaľ sa môžete vrátiť späť na sedlo, alebo môžete pokračovať z vrcholu ďalej alpínskou variantou ( tak ako ja ) a napojiť sa na oficiálnu trasu až o 2 a pol hodiny neskôr a takmer 1000 výškových metrov nižšie. Ak sa rozhodnete ísť oficiálnou trasou GR 20, budete môcť prenocovať v útulni Matalza ( dĺžka túry cca 4 hod. ). V opačnom prípade Vás alpínska varianta dovedie cez dlhé pláne a po ďalšom skalnatom hrebeni až k útulni Usciolu (dĺžka túry cca 9 hod. ). Ja som kráčal pomaly, vychutnával som si krásne počasie a často som fotografoval, preto som prišiel k útulni Usciolu až tesne pred západom slnka. Ešte si stíham objednať teplú večeru,studené pivo a chvíľu debatujem s mladou babou zo Švajčiarska, (ktorá ide tiež sama, lebo jej priateľ preferuje cyklistiku, tak sa ostal bicyklovať dole pri mori), so starším Francúzom a dvojicou Malajzijčanov. Potom už len spokojný po krásnom dni ľahám do “postele“ ( rozumej matrace uložené na drevených pričniach, jedna vedľa druhej, na dlhej trojposchodovej posteli ) a teším sa čo mi prinesie zajtrašok.
Deň 3.
Ráno som vstal ešte pred východom slnka. Všetci turisti ešte spali, len tri krásne koníky, každý inej farby, ma vyprevádzali do nového dňa. Hneď od začiatku ma čakalo strmé stúpanie, no kedže útulňa Usciolu sa nachádza vo vysokej nadmorskej výške ( 1725 m.n.m.), nertvalo dlho a kochal som sa z hrebeňa hôr výhľadom na vychádzajúce slnko, ktoré pomaličky stúpalo spoza horizontu mora a všetko navôkol zafarbilo dozlata. Kráčal som ďalej po hrebeni. Za sebou som mal výhľad na celú včerajšiu etapu, pred sebou som videl štíty na ktoré som sa chystal vyštverať v nasledujúcich dňoch.
Neskôr schádzajúc príjemným lesom na sedlo Bocca di Laparó (1525 m.n.m.) som si všimol opustenú, schrátalú chatu, ktorá v minulosti taktiež slúžila na ubytovanie turistov. Toto sedlo križuje aj turistický chodník “ Mare a mare centre “ ( od mora k moru, trasa vedúca stredom Korziky). Užíval som si krásne slnečné počasie. Chvíľu som sa poopaľoval, najedol, doplnil tekutiny a chystal sa opäť vystúpať viac než 500 výškových metrov od sedla na ďalší skalnatý hrebeň. Stúpam strmo do kopca … z minúty na minútu sa slnečné počasie zmenilo “o 365 stupňov“ a na mňa sa zo všetkých strán odrazu valila búrka. Nebolo sa kam schovať, a tak som pokračoval ďalej po hrebeni. Modlil som sa aby som z tej búrky viviazol živý a zdravý. Čierne mračná sa veľkou rýchlosťou približovali, na tvári som pocítil prvé dažďové kvapky,… no to bolo všetko. Vietor akoby zázrakom v poslednej chvíli zmenil smer a všetky búrkové mračná ma obišli len o pár stoviek metrov. Zase raz sa na mňa usmialo šťastie a aj slnko opäť vykuklo, akoby žiadna búrka ani nebola. O pol hodiny neskôr som priamo na skalnatom hrebeni stretol veľké stádo oviec ( asi 500ks ) , ktoré sa úplne voľne, bez pastiera, pásli na vyschnutej horskej tráve. ( Neskôr som sa so záujmom opýtal miestnych ľudí ako je možné, že sa ovce pasú úplne samé, bez pastiera, ďaleko v horách a ako ich potom vlastne hľadajú a zháňajú naspäť na salaše , keď tie ovce sa pohybujú úplne voľne kde chcú. Dostal som odpoveď že bača sa raz za čas opýta okoloidúcich turistov že kde videli naposledy jeho ovce a on sa ich potom po týždni alebo po dvoch vydá hľadať do hôr ). Chvíľku na to som už v diaľke pod sebou zbadal útulňu “refuge de Prati“ (1820 m.n.m.) a tešil som sa, že si konečne doplním zásoby vody. Tu som však ešte dnešnú túru neukončil. Bolo ešte len 15:00 hod. Tak som si chvíľu oddýchol pri útulni, kúpil som si toaletný papier, lebo mi začalo tiecť z nosa ( asi na mňa liezla nejaká choroba ) a pokračoval som ďalej dlhým, nekonečným zjazdom cez krásny pestrofarebný, takmer jesenný les až na sedlo “Col de Verde“(1289 m.n.m.). Cez toto horské sedlo prechádza asfaltová cesta spájajúca východné pobrežie Korziky zo západným, preto som sa tu dočkal vymožeností civilizácie ako je napr.: teplá voda v sprche, normálna posteľ ( rozumej obyčajná poschodová posteľ, kde som sa vedľa nikoho nemusel tlačiť), a v neposlednom rade perfektné jedlo v reštaurácií, ktoré som si vychutnal ako keby som týždeň nejedol. Tu som tiež po prvy krát stretol mladého chalana z Malorky, ktorý bol nesmierne zhovorčivý a hneď ma privítal so slovami „ Hi, How are you my friend“ . S týmto veselým, stále usmiatým 30 ročným “týpkom“ som sa neskôr počas túry ešte viackrát stretol, aj napriek tomu že sme nemali vždy úplne rovnakú cestu…
Deň 4.
Ráno sa lúčim s civilizáciou a kráčam príjemným lesným chodníkom ďalej do hôr. Zanedlho sa ocitám pri malom salaši, kde sa cesty rozdeľujú. Klasická GR 20 pokračuje ďalej veľmi jednoduchým terénom popod kopce k dalšej útulni “E Capanelle“. Alpínska varainta však odbočuje strmo hore do kopcov a vedie až na samotný vrchol Monte Renosso ( 2352 m.n.m. ), ktorý je 4. najvyšší na celej Korzike. Musím však podotknúť že táto alpínska varianta je veľmi zlé značená ( takmer vôbec ) a ja som už po pár metroch nevidel žiadnu značku. Tak som len kráčal ďalej úzkym, nejasným chodníkom, až som dorazil k ďalšiemu kamennému salašu, na ktorom som sa opýtal baču kadiaľ ideálne by som mal ísť na vrchol, ktorý som videl priamo nad sebou. Vedzte že s Korzičanmi, ktorí žijú mimo väčších miest, nie je jednoduché sa dorozumieť ani po francúzsky, nie to ešte po anglicky. Mne sa to po pár minútach podarilo, aj keď viac ako francúzštinu som využil ruky a nohy… Po pol hodinke ďalšieho stúpania som sa dostal na prekrásnu náhornú plošinu, ktorá bola celá porastená sviežou, zelenou trávou a popretkávaná malými potôčikmi ( domáci takéto miesta nazývajú “pozzi“ ). Podobne ako na náhornej plošine “le plateau du Cuscionu“ sa tu voľne páslo mnžstvo kráv, koní a kôz. Podľa mňa je to jedno z najkrajších miest na celej GR 20! Ďalej som na radu domáceho pána baču zabočil doprava a štveral sa kolmo hore po kameňoch pomedzi kosodrevinu. Zorientovať sa mi pomáhali kamenné mohyly ( kamene navŕšené na seba, rovnaké aké možete vidieť v Tatrách ), ktoré mi ukazovali schodnú cestu pomedzi kosodrevinu, až som sa dostal na vrch hrebeňa, odkiaľ sa mi otvoril ďaleký výhľad na všetký strany. Potom mi už stačilo ( tak ako povedal bača ) kráčať ďalej priamo po hrebeni, až som sa zhruba po hodine a pol dostal na sa motný vrchol Monte Renosso. Ten výhľad určite stál za to vydať sa náročnejšou Alpínskou variantou. Samozrejme, nesmie chýbať vrcholová selfie, krátko podebatujem s pánom z Nemecka a už kráčam na opačnú stranu dole ku krásnemu tyrkysovému plesu. Na tejto strane už paradoxne nachádzam krásne značený chodník, asi preto, že tu je lyžiarske stredisko, hotely, reštaurácie a chodieva tu pravdepodobne aj viac turistov. K tomuto stredisku sa dostanete od vrcholu tak po 2 hodinách chôdze a máte na výber či strávite noc v hoteli alebo v útulni “E Capanelle“, ktorá je len pár krokov od hotela, je o niečo lacnejšia a hlavne menej rušná. Ja som si aj dnes doprial parádnu večeru v reštaurácii, v spoločnosti kamošky Švajčiarky, jedného Francúza a dvoch Belgičanov, ktorý išli iba pár hodinovú túru bez batohov a boli totálne vyčerpaní. Neustále nám, “skutočným turistom“ , skladali poklony za to, že chodíme veľa dní po sebe, s obrovskými batohmi a osamote cez také vysoké kopce… Po skvelej večeri a príjemnej debate som sa vybral uložiť na spánok do útulne. Zo začiatku som bol v útulni celkom sám, zababušil som sa do spacáku a rýchlo som zaspal. Dlho som sa však nevyspal. Po chvíli sa do útulne vrútila skupinka opitých mladých Nemcov, ktorých som večer videl popíjať v reštike. Títo chalani boli všetko len nie tichí a tolerantní. Jeden z nich dokonca spadol ako vrece zemiakov z poschodovej postele dole na podlahu. Samozrejme sa mu nič nestalo, kedže bol opitý, a tak mohli všetci pokračovať v zábave. Po hodine sa už našťastie upokojili a rozhodli sa že si chcú predsa len oddýchnuť, teda som si mohol už aj ja v pokoji pospať.
Deň 5.
Predtým než sa vydám na dlhú cestu ( dnes chcem stihnúť prejsť 2 etapy ), vchádzam hneď po otvorení do reštaurácie a tlačím do seba výdatné raňajky… Chodník vedie od začiatku jednoduchým terénom, takmer po rovinke cez pestrofarebný les. Kráča sa príjemne, no cesta po čase začína byť nezáživná. Nestretávam skoro žiadnych turistov, ani žiadne výhľady pomedzi stromy nevidieť. Po dvoch hodinách monotónnej chôdze ma vytrhne zo zamyslenia a upúta mojú pozornosť akýsi historický, kamenný saláš. Je zatvorený, opustený, a tak kráčam ďalej. O chvíľu neskôr sa poteším, keď vidím za mnou kráčať kamošku Švajčiarku. Rozprávame sa o všetkom možnom a cesta ubieha oveľa rýchlejšie. Ona má v pláne skončiť dnešný deň v dedinke Vizzavona ( 920 m.n.m.), ja až v útulni “ Refugge de l´Onda“ ( 1430 m.n.m. ) na opačnej strane vrcholu Monte d´Oro. Prichádzame k sedlu “ Bocca Palmente ( 1640 m.n.m.), odkiaľ pokračujú dve cesty. Lúčim sa s kamoškou a prajeme si šťastnú cestu, lebo predpokladáme že sa už v budúcich dňoch neuvidíme. Ešte sa ma snaží odhovoriť od môjho plánu ísť až k útulni L´Onda kvôli predpovedi búrky na večer, no ja som pevne odhodlaný tam dôjsť. Oficiálna trasa GR 20 vedie do Vizzavony ( táto dedinka je v strede trasy GR 20 a množstvo ľudí končí pochod práve tu. Ide odtiaľto mnoho spojov, či už autobusových alebo vlakových, do Ajaccia, Corte a Bastie). Touto oficiálnou trasou by ste mali ísť, ak plánujete neskôr výstup Alpínskou variantou na samotný štít Monte d´Oro ( ja som bol na tomto 3. najvyššom štíte Korziky už počas leta, preto ho tento krát pre zmenu obídem ). Ak máte v pláne pokračovať ďalej k útulni L´Onda, bez zachádzky na samotný vrchol Monte d´Oro, je lepšie sa na sedle vydať do ľava, skratkou k sedlu “Foce di Vizzavona“ (1128 m.n.m.). Táto trasa nie je veľmi dobre značená ( pomôže vám, ak budete mať GPS s podrobnou mapou tak ako ja ), no ušetrí Vám dosť času, a hlavne nemusíte klesnúť toľko výškových metrov ako do Vizzavony…
Mám dnes pred sebou ešte dalekú cestu, preto sa rozhodnem dole kopcom pobehnúť. Stúpajú oproti mne dvaja začudovaní dôchodcovia, mávam im na pozdrav, v tom sa potknem o kameň a už im ležím rovno pri nohách s batohom pripučeným ku hlave. Nič vážne sa mi nestalo. Zdvihám sa zo zeme, s úsmevom im ukazujem vztýčený palec že som v pohode a bežím ďalej dole lesom. V diaľke už počuť autá. To je neklamné znamenie že sa blížim k sedlu Foce di Vizzavona. Na znak toho že sa na dlhší čas posledný krát nachádzam v civilizácii, dávam si v cukrárni kopček zmrzliny a kráčam ďalej nekonečným stúpaním okolo vodopádov “Les cascades des Anglais“ k útulni L´Onda. Tieto vodopády sú perfektným miestom na kúpanie. Veľa turistov využije možnosť osviežiť sa počas letných páľav v jednej z množstva kaskád s krištáľovo čistou vodou. Úplne náhodou tu stretávam môjho známeho, inštruktora canyoningu, ktorý celé leto býval u nás v kempe, kde mali svoju základňu na túry do kaňónov ( Corsica forest ). On išiel GR 20 zo severu na juh a akurát končil svoj trip v polovici trasy, vo Vizzavone. Neskôr už nestretám v celom stúpaní nikoho. Až úplne hore na sedle pod štítom Punta Muratelle stretávam mladého športovca, ktorý chce behom prekonať celú GR 20 za 3 dni. Vravel mi že beží cez deň aj v noci a spí iba 3 hodinky denne. Akurát bol na konci druhého dňa a mal tú náročnejšiu polovicu GR 20 za sebou. Klobúk dole pred jeho výkonom, dúfam že prišiel živý a zdravý až do cieľa. Slnko už takmer zapadlo, prichádza búrka, no ja som pokojný lebo už pod sebou v doline vidím útulňu l´Onda. Oproti mne priamo po chodníku akurát prechádza stádo oviec, ktoré sa vybieha pásť na noc do hôr. Postavil som sa bokom že ich slušne nechám prejsť, no to stádo akoby nemalo konca. Stojím tam vyše 10 minút, no stále vybiehajú ďalšie a ďalšie ovce. Veľmi si ma nevšímajú, a tak ich aspoň fotím pri svetle zapádajúceho slnka. Keď konečne prichádzam do útulne, všetci turisti už spokojne jedia teplú večeru. Krásne rozvoniava, no ja som už prišiel bohužiaľ neskoro aby som si ju objednal. Nevadí, ja si dám moju “originálnu“ francúzsku polievku zo sáčku, ktorú si od prvého dňa nesiem v batohu. Veľmi sa poteším, keď tu opäť stretnem svojho usmievavého kamoša z Malorky, s ktorým pri pivečku rozoberáme zážitky z minulých dní. Okrem neho je tu ešte rodinka Rusov a veľká skupina starých francúzskych dôchodcov. Večer sa spustil silný lejak. Keď si líham okolo 9. večer v útulni do “postele“, ľutujem kamoša ktorý si vonku rozkladá stan. Čo už, mal na výber. Kľudne mohol tiež prísť spať do útulne, kde bolo ešte dosť voľných lôžok…
Deň 6.
O pol 6. ráno sa zobúdzam na zvuk budíka. Rýchlo ho vypínam aby som neprebudil ostatných turistov a hneď ako prvé utekám ku oknu, pozrieť sa aké je vonku počasie. Na moje sklamanie nepretržite husto prší. Túto noc som si skoro vôbec neoddýchol. Veľmi zle sa mi spalo, nemohol som poriadne dýchať a a za noc som vysmrkal minimálne 3 balíky vreckoviek. Môjmu zdravotnému stavu takéto počasie asi príliš neprospeje, a preto som dúfal že dážď ustane a opäť vykukne slniečko. Zatiaľ si pripravujem teplý čaj, varím si sáčkové cestoviny s omáčkou od vitany. Ďalej smutne hľadím von oknom a sledujem ako chvíľkami dážď slabne, aby sa následne opäť spustil lejak ako hrom. Ako tak raňajkujem, začínajú sa prebúdzať ostatní turisti, ktorí tiež skeptický hľadia von oknom. Na moje prekvapenie však francúzski dôchodcovia nezaváhali ani na chvíľu. Prehodili cez seba pršiplášte a rezkým krokom vyrazili do hôr, bičovaní silným dažďom aj napriek tomu, že viditeľnosť bola sotva 5 metrov. Za chvíľu ich nasledujú aj všetci moji ostatní“spolunocľažníci“. Sledujem, ako si ruská rodinka dáva pre istotu na svoje turistické bundy ešte aj “staré dobré“ vrecia na odpadky, do ktorých vyrezali len otvor na hlavu, a o chvíľu už miznú vonku v lejaku. Nakoniec som zostal v útulni celkom sám, aj napriek tomu že som vstával ako prvý. Necítim sa dobre, a preto sa neviem odhodlať výjsť von, mrznúť do toho nečasu. No schovávať sa tu do zajtra tiež nechcem, preto keď dážď na chvíľku zoslabne, rýchlo sa zbalím a opúšťam útulňu. Je už takmer 11 hodín. Rýchlo sa ešte pozerám či niekde neuvidím kamoša, ( s ktorým som sa včera dohodol že prejdeme dnešnú etapu spoločne ) nenašiel som jeho ani jeho stan, tak som išiel opäť sám.
Dnešná etapa z útulne “Refuge de l´Onda“ k útulni “ Refuge de Petra Piana“ ponúke dve, úplne odlišné varianty. Jeden chodník ( Alpínska varianta ) vedie po hrebeni hôr. Táto trasa je kratšia a stači nastúpať menej výškových metrov. Ja som však poslúchol radu chatára, ktorý mi povedal že za takého nepriaznivého počasia je bezpečnejšie ísť oficiálnou trasou GR 20 po doline. Tento chodník veľmi dlho klesá ( 500 výškových metrov ) okolo potoka cez hustý, ihličnatý les, aby následne opäť začal stúpať ( 900 výškových metrov) po druhej doline až k útulni „Petra Piana“ ( 1842 m.n.m.). Celý deň vytrvalo prší. Nestretávam po ceste žiadných turistov a husty dážď spolu s hmlou vytvára v lese až mystickú atmosféru. Na moje potešenie prichádzam asi po 3 hodinách chôdze k malému salašu uprostred lesa, v ktorom sa na chvíľu schovávam pred dažďom, objednávam si horúcu čokoládu na zahriatie a kupujem si tiež chlieb a chutný domáci syr. Chvíľu debatujem s domácimi a po krátkej prestávke, fyzicky aj psychycky občerstvený, pokračujem ďalej. Chodník vedie celý čas okolo riečky, na ktorej možno nájsť množstvo prírodných “bazénov“. Je to vraj ideálne miesto na kúpanie a osvieženie sa počas horúcich letných dní ( to však nie je môj prípad ). Cesta ďalej stúpa vyššie a vyššie, až les začne ustupovať a vystriedajú ho vresoviská a kríky, na ktorých sa hompáľajú posledné prezreté maliny, pozostatky z leta. Všade navôkol sa týčia vysoké skalné bralá, ktoré musím prekonať, aby som sa namáhavým a dĺhym stúpaním dostal až k útulni “Petra Piana“. Je to jedna z najvyššie položených útulni na GR 20 a nad ňou sa týči majestátny, druhý najvyšší štít Korziky, “Monte Rotondo ( 2622 m.n.m. ). Keď podvečer konečne prichádzam k útulni, uzimený, zmoknutý a bez energie, dozvedám sa od chatára že už vo vnútri nie je žiadne voľné miesto . Keď si predstavím že strávim mrazivú noc v stane v takejto nadmorskej výške, oblieva ma studený pot. Našťastie sa však nakoniec pre mňa ešte našlo jedno voľné miesto na úzkej prični priamo pod strechou. Nočná mora z mrznutia v stane je tak zažehnaná. V kľude si možem vychutnať teplú večeru ( nejaký šošovicový prívarok s mäsom, ktorý skvele zahrial a doplnil chýbajúcu energiu ) a môj obúbený čierny čaj, ktorý si nosím stále so sebou. Po večeri sa štverám po rebríku pod strechu na moju “samotku“. Pozerám sa do máp a premýšľam nad tým, že by som mal vzhľadom na svoj zdravotný stav ukončiť putovanie na GR 20. Uvažujem kedy a ktorou cestou sa vrátim naspäť do civilizácie, keď zrazu počujem že sa niekto štverá ku mne hore po rebríku. Začudovaný, no potešený zbadám tvár môjho kamoša z Malorky, o ktorom som si myslel že ráno vyrážal oveľa skôr predo mnou a že už možno prišiel až ku ďalšej útulni. On však prišiel k útulni až teraz neskoro večer, pri západe slnka, a zmoknutý ako myš. Dnes v noci sa ani jemu nechce spať vonku v stane, v útulni však už voľné miesta nie su a tak sa kúsok posuniem a uvoľním mu miesto na prični vedľa mňa. Neskôr spokojní, konečne v teple a v suchom oblečení, debatujeme a hráme karty. Naučil ma španielsku národnú hru (v preklade sa volá “hovno“ ) ktorá má úplne detinské pravidlá. Jednoducho každý hráč dostane polovicu kariet a za radom sa hádžu štýlom vyššia berie…veľmi ma to nebavilo. Po chvíli za nami prichádza chatár a privádza k nám troch mladých francúzov. Vzniká tak už naozaj poriadna tlačenka. V noci spíme všeliako poprepletaní, nohy pri hlavách… Nad hlavou mám asi 30 cm priestor pod šikmou strechou, ani posadiť sa nedá. Ledva sa viem kúsok pohnúť aby som sa každých pár minút načiahol po vreckovky na smrkanie. Bola to dlhá a chladná noc.
Deň 7.
Celú noc som nemohol poriadne zaspať kvôli zhoršujúcej sa chorobe. Úpenlivo čakám na zvuk budíka, ktorý zazvoní pred 6. hodinou. Spolu so mnou vstáva aj kamoš z Malorky. Kedže sa nedá hore ani pohnúť, vyhadzujeme svoje veci okolo rebríka do predsiene, preliezame ponad Francúzov ktorí ešte tvrdo spia a dole sa prezliekame do turistického oblečenia. Nasypem do seba medové cereálie ktoré mi ešte zvýšili z minulých dní, kamoš tiež schrúme niečo malé a vyrážame spoločne von do mrazivého rána. Môže byť tak -2, no pocitovo ešte oveľa chladnejšie. Stále častejšie si predstavujem ako je pri mori krásne slnečno. Z predpovede počasia viem že je na plážach vždy okolo 30 stupňov.
Od útulne ihneď začína prudké stúpanie do druhého najvyššieho sedla celej GR 20 “Le Bocca Muzzella“( 2206 m.n.m. ). Už keď sme takmer úplne hore na sedle, zastihne nás snehová búrka. Chalan z Malorky nechápavo, s úsmevom na tvári hľadí na sneh (ktorý v septembri nikto z nás nečakal) a smeje sa. Tak sa smejem s ním aj ja. Ako dvaja blázni uprostred búrky. Ani na sekundu ho nenapadlo obliecť si niečo iné ako kraťase, v ktorých chodil celý čas. Hold, na Malorke asi nie su ľudia zvyknutí vidieť cez leto sneh. Mňa táto búrka definitívne uistila v tom, že chcem zbehnúť do najbližšieho mesta Corte, ktoré je vzdialené asi 30 km odtiaľto. Búrka našťastie ako rýchlo ako prišla tak aj odišla. O 10 minút neskôr spoza oblakov vykuklo slnko a rýchlo roztopilo všetok sneh. Spolu sme kráčali ešte asi hodinu, kým sme prišli na pekné trávnaté sedlo, odkiaľ mi išla odbočka dole. Na tomto mieste sme si dali spoločný skorší obed ( chlieb so syrom a klobásou ). Potom sme si už len popriali šťastnú cestu a srdečne sa rozlúčili. Akurát išiel okolo jeden pán, tak môj kamoš z Malorky hneď využil príležitosť získať si nového priateľa do ďalších dní a rozbehol sa ho pozdraviť. Ja som sa vydal sám, okolo stáda pasúcich sa kráv do krásneho údolia rieky Restonica. Nekonečným zjazdom prechádzam okolo nádherného plesa “Le lac de Melu“. Čím nižšie schádzam do údolia Restonica, tým viac turistov stretávam. Po chvíli sa objavujú celé skupiny turistov, dôchodcov. To už začínam tušiť že sa náchádzam blízko asfaltovej cesty. Naozaj je tomu tak, a po ďalšej hodine chôdze prichádzam k asfaltke, hotelom, reštauráciam. Toto miesto je krásne a turistami právom veľmi vyhľadávané. Je v tom však jeden háčik. Vedie tu 17 km. dlhá asfaltová cesta z historického mesta Corte, ktorá je široká len ako jeden jazdný pruh. Protiidúce autá sa môžu vyhnúť len na vyhradených miestach, cca. každých 200m. Preto ak tu zavítate autom počas sezóny, tak pravdepodobne prídete o nervy, nakoľko týchto 17km. neustáleho cúvania, vyhýbania sa a dávania prednosti Vám môže trvať aj 3-4 hodiny. Ja som mal ešte dostatok energie, preto som sa rozhodol že si pobehnem dole touto asfaltkou smerom ku Corte a keď ma to už prestane baviť, tak si stopnem nejaké auto. Tak sa aj stalo. Odbehol som nejakých 6 km a potom som stopol jednu francúzsku rodinu, ktorá išla autom dole do Corte. Keď som tam dorazil bolo asi pol 4. poobede. Mal som v pláne sa dostať stopom naspäť na juh do kempu U Ponte Grossu, kde som cez leto pracoval a kde som si nechal zvyšnú batožinu, ktorú som v horách nepotreboval. Ešte predtým som si však nenechal újsťprehliadku tohto prekrásneho historického mesta. Corte so svojími úzkymi a strmými ulicami, historickými budovami, kaviarňami a obchodíkmi ma naozaj očarilo. Zasadol som si do najodľahlejšej krčmy a vychutnal si po veľmi dlhom čase perfektného čapáka. Bol som aj hladný, ale už som sa radšej pobral k hlavnej ceste, pokúsiť sa stopnúť niekoho ešte pred tým než sa zotmie. Nebolo to úplne ľahké niekoho stopnúť, no nakoniec o 4 hodiny neskôr a po 4 rôznych stopoch som hladný ako vlk konečne dorazil do môjho kempu. Na stole ma už čakal tanier plný pečeného mäsa, ktoré som si ešte počas cesty telefónom objednal. Tak takýmto happy-endom skončila moja cesta korzickými horami. V nasledujúcich dňoch som sa dal zdravotne dokopy a následne som si vychutnal ešte aj druhú tvár korziky – dva týždne dovolenky na prekrásnych piesočnatých plážach.
Keď chcete vidieť viac fotiek vo vyššej kvalite, a zároveň aj autorov profil navštívte túto stránku.
