Milovaní, ale aj nenávidení. Obdivuhodní, ale aj opovrhnutia hodní. Takíto sú desiati/jedenásti najväčší dobyvatelia (vojvodcovia) sveta. Tu je ich chronologický zoznam.
Alexander Veľký (356 pr. Kr.– 323 pr. Kr.)
Známy tiež ako Alexander Macedónsky, ktorého môžeme označiť za najväčšieho vojvodcu starovekého sveta. Syn macedónskeho kráľa Filipa II. a dlhoročný žiak a priateľ významného gréckeho filozofa Aristotela. Alexander Veľký je obriadený mýtmi a záhadami. (napr. jeho matka bola čarodejnica alebo je potomok samotného Dia; rozviazanie gordického uzla, ktorý ho predurčil na vládu nad svetom, Alexandrova bisexualita). Za svoj krátky život dokázal rozvrátiť mocnú Perzskú ríšu. Tiahol do Indie. Zakladal nové mestá, ktoré pomenoval po sebe (napr. Alexandria v Egypte) alebo po svojom koňovi – Bucefalovi. Ďalej šíril myšlienku helenizmu, ktorá bola niečo ako dnešná globalizácia či vytváranie kozmopolitnej spoločnosti. A práve Alexandrova snaha zrovnoprávniť Grékov s ostatnými národmi, ktorých Gréci považovali za barbarov sa nepáčila jeho blízkej suite. Alexander, ktorý si za stred ríše vybral Babylon plánoval pokoriť aj Arábiu, Kartágo a Rím. Ktovie do akej miery by ovplyvnil dejiny. Žiaľ, tieto ambície sa mu nepodarilo naplniť. Umrel záhadným spôsobom ako 33 ročný. Vraví, že počas ťaženia v Indii dostal maláriu. No kolujú sa chýri, že sa stal obeťou svojich generálov. Po Alexandrovej smrti sa ríše rozpadla na niekoľko častí.
Gaius Iulius Caesar (100 – 44 pr. Kr.)
Dobyvateľ, ktorý sa v mnohých oblastiach vyrovnal Alexandrovi Veľkému. Pôvodne patricij, ktorý prestúpil k plebejcom, aby si tak zaobstaral priazeň rímskeho ľudu. Jeho politická kariéra je založená na mnohých úskokoch a intríg (napr. prvý triumvirát). Preslávil sa najmä ako výnimočný stratég a dobyvateľ starovekej Lusitanie (dn. Portugalska) a Gálie (dn. Francúzsko a štáty BENELUX), zaviedol juliánsky kalendár, ktorý sa v Európe používal ešte dlhé stáročia aj po páde Rímskej ríše. Ako konzul a doživotný diktátor zreformoval rímske impérium. S flirtom a ľúbostným románikom s faraónom Egypta, Kleopatrou upevnil svoju pozíciu aj na východe ríše. Caesar si ctil tradície rímskej republiky. Odmietol titul kráľa, no napriek tomu sa stal obeťou istej frakcie senátorov na čele údajne s jeho nevlastným synom – Brutom, ktorý ho dobodali na smrť. Život veľkého vojvodcu zhasol pred súsoším jeho dlhoročného priateľa a neskôr politického rivala – Gnaea Pompeia. Po Caesarovej smrti v ríme vypukla niekoľkoročná občianska vojna, ktorá skončila víťazstvom prvého rímskeho cisára – Caesarovho synovca Octaviana.
Attila (cca 406 – 453)
Attila – kráľ všetkých Hunov, Rimanmi označovaný ako bič Boží. Niet divu, veď obom častiam Rímskej ríše spôsobil množstvo útrap. Attila žil v časoch, kedy Rím upadal aj v dôsledku veľkého sťahovania národov. Zjednotil nielen všetky hunské kmene, ale aj ostatné národy príbuzné Hunom (napr. Skýtov) a vytvoril ríšu, ktorá sa tiahla naprieč dnešným Nemeckom po Ural a od rieky Dunaj až po Baltské more. Aj keď dekadentná a skorumpovaná, Rímska ríša bola stále považovaná za dominantnú ríšu, s ktorou Attila o prvenstvo musel zápasiť. Najprv potrápil Východorímsku ríšu, keď ovládol celý Balkán. Zastavil ho až nedobytný Konštantínopol. Potom sa obrátil proti Západorímskej ríše. Ovládol takmer celu Galiu a vtrhol do Itálie. Na čele posledných zvyškov rímskej légie stál posledný významný rímsky generál Aetius Flavius, ktorý sa spojil s vizigótskym kráľom Teoderichom Veľkým. V bitke na Katalaunských poliach v r. 451 sa úspešne Rimanom a Vizigótom podarilo zastaviť postup Hunov. Attila skonal o dva roky neskôr. Hovorí sa, že za smrťou stoji Attilova manželka Ildikó, ktorú mu postrčil spomínaný rímsky generál Flavius.
Karol Veľký (asi 742 – 814)
Po páde Západorímskej ríše (r. 476 n. l.) sa dlhé stáročia neobjavil žiaden významný panovník, ktorému by sa podarilo nábožensky, politicky a ideologicky zjednotiť väčšinu Európy. Dominantnú pozíciu v západnej Európe mala vtedy Franská ríša, ktorej vládli čoraz menej schopný Merovejovci. Tých vystriedala dynastia Karolovcov. Franský kráľom sa stal mladý Karol, ktorý sa už vtedy vyznamenal s bojmi proti Longorbatov. Tí totiž ohrozovali pozície pápežského štátu v Itálii. Nakoniec sa pápež Lev III. na prvý sviatok vianočný v r. 800 rozhodol vymenovať, pomazať a korunovať franského kráľa za cisára. Karol Veľký počas svojej vlády rozšíril hranice svojej ríše na všetky svetové strany. Hoci sám bol nevzdelaný, ochotne podporoval vtedajšie vzdelávanie, kultúru a umenie. Podporoval aj christianizáciu, žiaľ väčšinou ju šíril skrze krvi a meča. Po jeho smrti si ríšu rozdelili na tri časti jeho traja vnúčatá.
Džingischán (asi 1155 – 1227)
Vlastný menom Temudžin pochádzal z významného mongolského klanu, ktorý však upadol do nemilosti. Temudžin sa na dlhé roky stal blúdiacou osirelou sirotou. Dokonca upadol do otroctva, z ktorého ho vyslobodila jeho prvá žena. Dostal sa k moci a začal úspešne (dohodou aj výbojmi) preferovať myšlienku zjednotenia všetkých mongolských kmeňov pod jednu ríšu. Prial titul Džingischán. Jeho kruté a hrozivé mongolské hordy rozvrátili množstvo malých aj veľkých ázijských ríš (napr. Čínu, Perziu, arabské kalifáty). Vytvoril ríšu, ktorá rozlohou prevyšovala aj ríšu Alexandra Macedónskeho. Mongoli (Tatári) boli dlhé stáročia aj hrozbou pre európske mocnosti ako napr. Byzanciu, ruské kniežatstvá, Uhorsko či Poľsko.
Sűleyman I. (1494 – 1566)
Pokrokový panovník – sultán Osmanskej ríše, ktorý nesie aj prívlastok Nádherný, pretože podporoval umenie, či Zákonodarca, lebo dal svojej krajine zákony a rady. Za jeho panovania priviedol Osmanskú ríšu k jej najslávnejšom období. Rozšíril hranice ríše smerom na východ (s bojmi proti Perzii), ale aj na západ (ovládol Tunis a stredomorské ostrovy ako Rodos) či sever (rozvrátil Uhorské kráľovstvo a celý život viedol vojnu s najmocnejšou európskou dynastiou – Habsburgovcami). Jeho osobnou tragédiou, ale zároveň aj veľkou láskou bola manželka Hűrrem. Hűrrem využila všetko svoj ženský šarm a dôvtip, aby zabezpečila trón pre jedného so svojich synov, ktorých mala so Sűleymanom. Vybojovala si manželstvo so Sűleymanom (v dôsledku sultánovho háremu manželstvo bolo veľmi netypické pre sultána), ovládla celý hárem takže mohla kedykoľvek zdiskreditovať svoju sokyňu, odstránila z cesty aj sultánovho najlepšieho priateľa a veľkovezíra Ibrahima a dokonca aj sultánovho najstaršieho syna Mehmeda. Hűrrem dosiahla svoje, aby na osmanský trón po smrti Sűleymana zasadol jeden z jej synov. Toho sa už nedožila. Umrela skôr ako sultán. Po smrti sultána Sűleymana sa novým sultánom stal neschopný, mierumilovný a zoženštený Selim II.
Peter Veľký (1672 – 1725)
Jediný ruský cár (ak nerátame cárovnú Katarínu Veľkú), ktorý nosí prívlastok Veľký. Peter nastúpil na ruský trón v čase, keď sa Rusko ešte len stavalo mocnosťou. Mocnosťou, ktorá nebola rozhodnutá akým smerom sa vyberie. Peter Veľký si jednoznačne vybral európske smerovanie svojej krajiny. Prial nespočetné množstvo reforiem, ktoré mali priblížiť ruskú kultúru k tej európskej (napr. bojari a duchovný si mali začať holiť brady, zaviedol juliánsky kalendár, cyriliku nahradil azbukou). Okrem pozitívnych reforiem, ktoré sa stretli aj s nepochopením ruského ľudu a šľachty, sa Peter preslávil aj výbojnou politikou (viedol väčšinou úspešné vojny proti Švédsku, Poľsku aj Osmanskej ríše), reformou armády (založil prvú ruskú baltickú námornú flotilu) a štátnej správy (zriadil Senát, ríšu rozdelil na gubernie). Za jeho vlády sa začali objavovať aj zákutia dosiaľ nepoznaného Sibíru. Na močariskách založil aj mesto – Petrohrad, ktoré sa stalo centrom ruskej ríše až do pádu cárizmu v roku 1917. V súčasnosti je Sankt-Petersburg jedno z najväčších a najkrajších európskych miest.
Hernando Cortés (1485 – 1547) a Francisco Pizarro (1478 – 1524)
Títo dvaja španielski dobyvatelia (conquistador), dobrodruhovia a vzdialenejší príbuzní sa preslávili rozvrátením amerických predkolumbovských ríš – Aztéckej a Indskej ríše. Pôvodne bol Cortés neúspešný študent práva, ktorý využil novú príležitosť – zámorské objavy a vstúpil do španielskeho námorníctva. Pizarro bol zase zbankrotovaný šľachtic, ktorý sa vydal rovnakou cestou ako Cortés. Obaja sa vyznačili dychtivou ctižiadostivosťou po nesmiernom bohatstve, ktorú boli schopný dosiahnuť aj radikálnymi možnosťami. Po neúspešnej dohode z Aztékmi a neskôr Inkami, svojimi technickými výdobytkami politicky rozvrátili tieto dve americké ríše – Cortés Aztécku ríšu a Pizarro ríšu Inkov. Ich činy viedli k budúcej kolonizácií Nového sveta, obchodu s otrokmi, prílevu drahých kovov do Európy a založeniu prvých obchodných spoločností/korporácií.
Napoleon Bonaparte (1769 – 1815)
Tohto ambiciózneho Korzičana, milovníka žien, ako významného francúzskeho generála, štátnika a cisára stvorila Veľká francúzska revolúcia. Až do roku 1795 bol mladý Napoleon človek s neistou budúcnosťou. Prelom v jeho živote prišiel s pádom jakobínskeho režimu. Direktoriát – nová forma vlády vo Francúzsku si už predtým všimla Napoleonovu odhodlanosť, inteligenciu (niektorí známi ho považovali za chodiacu encyklopédiu) a zmysel pre vojenskú taktiku. Ako generál viedol úspešnú vojenskú expedičnú výpravu do Talianska. V Egypte si počínal taktiež úspešne, ale pre politické problémy vo Francúzsku sa musel z Egypta stiahnuť. Znechutený skorumpovanosťou a neschopnosťou direktória sa prevratom dostal k moci a stal sa prvým konzulom. V roku 1804 sa sám korunoval za francúzskeho cisára. Napoleona preslávili napoleonské vojny, ktoré viedol proti európskym mocnostiam. Zo začiatku si počínal úspešne ba až bravúrne (víťazné bitky ako Slavkov, Jena), no potom urobil osudovú chybu, keď s vyše pol miliónovou armádou tiahol do Ruska a celá výprava stroskotala. Prišla prehra pri Lipsku (r. 1813) o dva roky pri Waterloo a to bol Napoleon definitívny pád a vyhnanstvo na ostrove Sv. Heleny, kde aj umrel. Napoleon sa zapísal aj do dejín svojimi reformami ako napr. spísaním prvého občianskeho zákonníka Code civil, ktorý sa stal vzorom pre všetky moderné civilné kódexy, z reformoval štátnu správu, podporoval vzdelávanie, kultúru, umenie, zaviedol efektívny a pokrokový sociálny systém.
Adolf Hitler (1889 – 1945)
Nebyť prvej svetovej vojny, Hitler by do konca svojho života ostal len ako neúspešný a potulný maliar. Do vypuknutia svetovej vojny to bol človek bez budúcnosti. Každým opovrhnutý a opustený. Svoje prebudenie však našiel v závale vojny a v zákopoch prvej veľkej vojny. Po (politickej) porážke Nemecka nemohol zniesť pre Nemecko ponižujúce podmienky Versaillskeho systému, a preto sa vydal na politickú kariéru. Založil NSDAP a pokúsil sa o štátny prevrat, ktorý skončil fiaskom. To ho inšpirovalo napísať nacistickú Bibliu – Mein Kampf (Môj boj). Po prepustený z väzenia sa uchýlil, kde kul plány ako využije ním opovrhnutia hodným demokratický systém na svoj prospech. K tomu všetkému mu napomohla aj veľká hospodárska kríza v tridsiatich rokoch. Tá mala za následok raketový vzostup NSDAP. Hitler získal titul kancelára a začal pretvárať Nemecko na svoju tisícročnú Tretiu ríšu. Napadnutím Poľska v septembri 1939 uvrhol celý svet do druhej svetovej vojny. Nemecko si na bojovom fronte do konca roka 1942 počínalo veľmi dobre. Pod kontrolou malo takmer celú Európu a severnú Afriku. No po neúspešnom Stalingrade, El-Alamine či ponorkovej vojne začal Hitler pomaly, ale isto strácať nohu pod nohami. Keď sa Hitler dostal k moci verejne vyhlásil: „Zmením Nemecko na nepoznanie!“ To sa mu aj podarilo. Na konci druhej svetovej vojne, Nemecko zanechal v ruinách a na nemecký ľud priniesol útrapy, hanbu za holokaust a politického rozdelenie Nemecka na dve bloky (NSR a NDR). Sám Hitler sa však už kapitulácie Nemecka nedožil. Nezniesol a nechcel si pripustiť svoju porážku, tak radšej v útrobách svojho ríšskeho bunkru v Berlíne spáchal samovraždu. Napriek svojmu neúspechu sa v histórií ľudstva považuje za posledného veľkého dobyvateľa.
