Cesta rozprávkovou krajinou uzavretou pred očami sveta. Cestovateľské kino v utorok 22. novembra predstaví v KC Dunaj rušné veľkomestá, ale aj pokojný vidiek Iránu. Večerom bude sprevádzať skúsená sprievodkyňa Mirka Badinská.
Ako si sa dostala do Iránu a s akými očakávaniami si tam išla?
Mirka Badinská: Prvýkrát som sa dostala na Blízky východ ešte klasicky autobusom. Bolo to v roku 2002. Vtedy si ma získala Sýria, kde som stretla najmilších ľudí z celého Blízkeho východu, a to platí doteraz. Potom som sa ešte pár rokov motala v okolitých krajinách a rozhodnutie ísť do Iránu padlo po výstupe na Ararat. Na túto cestu tešila od samého začiatku, od kamarátov-cestovateľov som mala dosť praktických informácií z terénu, takže žiadne obavy neboli. Problém bol, s kým ísť. Prvotné nadšenie, keď som niekomu začala hovoriť o mojej plánovanej ceste, akosi opadlo, keď sa dozvedeli, že ide o Irán. Moje očakávania neboli nejaké extrémne, jednoducho som len chcela zažiť túto krajinu na vlastnej koži a jednou z hlavných motivácií bol pre mňa iránsky kopec Kúh-e Damávand. A tešila som sa na perzskú kuchyňu.
Aké poznatky o tejto krajine si si brala so sebou na svoju prvú návštevu a ktoré z nich sa priamo na mieste ukázali ako mylné?
M. B.: Najlepšie je vždy sa porozprávať s ľuďmi, ktorí v danej krajine boli, ideálne aj viackrát a na dlhšie ako len predĺžený víkend v hlavnom meste. Informácie z terénu mali pre mňa väčšiu hodnotou ako prečítané v knižnom sprievodcovi. O Iráne aj tak tých sprievodcov neexistuje ktoviekoľko. Dlho pred cestou som našla na Facebooku skupinu See You In Iran, ktorá funguje zároveň aj ako cestovateľské fórum. Na veľa otázok nájdete odpoveď práve tu, odporúčam.
A čo zvyky a predsudky?
M. B.: Najčastejšia predstava je, že ženy musia chodiť v Iráne od hlavy po päty zahalené v čiernom čádore. To tak celkom pravda nie je. Je pravda, že pre návštevu nábožensky významných miest – mešity a hrobky – sa to môže vyžadovať, ale nie je to všade pravidlom. Často ak niekde treba vstúpiť v čádore, dá sa za malý poplatok požičať na vrátnici a po návšteve opäť vrátiť. V meste Mašad by som si ho určite radšej, z dôvodu náboženského rešpektu, obliekla na celý deň, ale inak v Teheráne sa môžete prechádzať po meste so šatkou na hlave, ktorú máte prehodenú cez temeno hlavy, v pohodlnom voľnom oblečení (dlhé nohavice a aspoň 3/4 rukáv) a ste úplne v pohode. Mužov sa to v princípe netýka, aj keď do mešít a mauzóleí by ich v tielku bez rukávov tiež nepustili. Apropó – brady. Zarastených mladých chlapov v štýle „lumberjack“ tu nenájdete. Nosiť bradu je prejavom náboženského názoru a viac-menej výsadou starších mužov. Takže žiadny Movember v Iráne. (úsmev)
Ako je to s bezpečnosťou?
M. B.: To je vždy téma, keď prídu na reč takzvané krajiny Osi zla. Keď zabudnete na zahraničnú politiku a iba sa pohybujete po krajine, nemáte dôvod na pocit, že ste v nepriateľskom štáte. Práve naopak. Kvôli politickej izolovanosti krajiny sa Iránci radi s cudzincami dajú do reči. Najčastejšie ich zaujíma, ako sa vám páči v ich krajine, odkiaľ ste prišli a potom to už ide. Často tieto „small-talky“ trvajú aj pol hodinu. A nie je to otravovanie, oni od vás nič nechcú, ani vám nič nechcú predať. Chcú sa jednoducho porozprávať.
Čo je charakteristické pre tento štát?
M. B.: Irán je stále veľmi izolovaná krajina s mnohými pravidlami, ktoré sú pre nás často nepochopiteľné. Je to krajina, v ktorej veľká väčšina obyvateľstva žije dvojitým životom. Jeden je verejný a druhý je súkromný. Zoberme si pravidlá odievania, predovšetkým pre ženy. Zatiaľ, čo mladé ženy na verejnosti poslušne nosia pokrývku hlavy, po prekročení prahu súkromného domu ide pokrývka dole. Na verejnosti si cigaretu nezapália, na dvore svojho domu alebo penziónu s veľkou radosťou. Voľné oblečenie na ulici, legíny a tielko v súkromí, žiadny problém. Rozprávam sa s mojím šoférom, mladým chlapcom, ktorý akurát začal študovať na vysokej škole a tvrdí, že sa nechce ženiť. Ale choď, hovorím mu, veď si fešák, budeš mať problém si vybrať. A on na to, že manželka je drahá. Nuž veru je, veno sa dohaduje pomaly ako obchodný kontrakt, vopred. Prohibícia. K tejto téme sa s Iráncami dostanete často už po pár vetách. Pri zostupovaní z kopca sa mi môj nový známy z Teheránu s istou dávkou hrdosti v hlase zveril, že je vinár, že robí doma víno aj koňak. No a teda, že súrodenci to samozrejme vedia a pijú, rodičia to vedia a nepijú, ale že pred susedmi to drží vo veľkej tajnosti, lebo nikdy nevie, kto by ho mohol za to udať. Keď spolu cestujú muž a žena, ktorí nie sú manželia, oficiálne v hoteloch by mali mať oddelené izby. V praxi u turistov nad tým často zatvárajú oči, domácim to však neprejde. Na tieto situácie však majú v Iráne štatút takzvaného „dočasného manželstva“, ktoré môže trvať od pár hodín až po 99 rokov. Na čo to je? No práve na to, aby ľudia, ktorí spolu chodia, mohli na verejnosti vystupovať ako pár. Čudné, ale je to tak.
Aký je tep veľkých miest a ako sa zase nažíva v menších mestách a na vidieku?
M. B.: Teherán je skutočnou metropolou, so šialene hustou a chaotickou premávkou. Netvrdím, že premávka je nebezpečná, za tri týždne som videla iba jednu nehodu, čo je naozaj minimum. Ak sa vám zdá metro preplnené a nechce sa vám doňho namačkať, tak ďalší vlak, ktorý príde, na tom nebude o nič lepšie. Pre ženy sú v teheránskom metre vyhradené zvyčajne prvé dva vozne. Ak ste žena a cestujete sama alebo s mužom, nezdráhajte sa v čase špičky tieto vagóny využiť. Skvelé je, že v meste sú často ulice označené dvojjazyčne, takže okrem názvu vo farsi sa viete zorientovať aj po anglicky. Na vidieku zase uvidíte omnoho viac zahalených žien. Keď som sa o nosení pokrývok hlavy bavila s mladými ľuďmi, väčšinou sa zhodli na tom, že keby teraz zo dňa na deň zrušili povinnosť nosiť pokrývku hlavy, tak sedem z desiatich žien si ju s radosťou dá dole. A tie tri zvyšné by ste s najväčšou pravdepodobnosťou stretli práve na vidieku. Na druhej strane však treba povedať, že na horách je to uvoľnenejšie. Pri šliapaní na kopec nikto neriešil, či šatku na hlave mám alebo nie, alebo či mám zakrytý zadok či priliehavé legíny. Zároveň v malých mestách nečakajte, že sa veľmi dohovoríte anglicky. Ale rukami nohami to ide, keď sa chce.
Na čo by sa turista pri návšteve Iránu mal pripraviť?
M. B.: Irán je krajina, kde sa budete musieť spoľahnúť na hotovosť. Na platby kartou alebo výber hotovosti z bankomatu zabudnite. Takže si radšej treba zobrať nejakú finančnú rezervu, aby sa vám jednoducho na mieste peniaze nedošli. Pri cestovaní si to možno človek až tak neuvedomí, ale víkend v Iráne pripadá na štvrtok a piatok. Piatok je deň odpočinku, kedy sú štátne inštitúcie a trhy zatvorené. Do národného múzea alebo na bazár sa teda neoplatí ísť. Irán je v kategórií krajín, ktoré sa označujú ako nepriatelia internetu. Takže keď sa niekde pripojíte na wifi, tak sa na Facebook, Whatsapp a podobné služby jednoducho nedostanete. Toto sa dá obísť tak, že si vopred pred odchodom z domu stiahnete do mobilu VPN aplikáciu, ktorú keď budete mať zapnutú, spomínané aplikácie vám budú fungovať. Rozhodne sa oplatí si kúpiť lokálnu SIM kartu – ideálne rovno na letisku a budete online. Len tú aplikáciu si určite stiahnite ešte pred cestou.
Je vôbec zložité ísť do Iránu, ubytovať sa tam a slobodne cestovať?
M. B.: Vôbec nie! Práveže teraz sa do Iránu dá dostať jednoduchšie ako kedykoľvek predtým. Vďaka zrušeniu sankcií obnovili mnohé európske aerolinky pravidelné lety do Iránu, víza sa dajú jednoducho kúpiť na letisku (jediná podmienka je, aby ste v pase nemali izraelskú pečiatku) a ste tam. Prvé ubytovanie – aj pre účely získania víz na letisku – je treba mať vopred zabezpečené. Okrem toho vám ešte skontrolujú poistenie, či platí aj pre Irán, väčšina poistiek to nemá priamo uvedené, takže okrem poplatku za víza je často potrebné zaplatiť ešte aj za poistenie, čo ale našťastie nie je nejaká veľká položka. Funguje tam aj couch-surfing, tak ako snáď nikde inde na svete. V Iráne je skvelá autobusová doprava a cestovanie VIP autobusmi je pohodlné a navyše lacné.
Čo je pre teba na Iráne najpútavejšie?
M. B.: Kultúrne rozdiely a paradoxy sú fascinujúce. Ľudia ako my, s rovnakými túžbami a potrebami, ale žijúci v diametrálne odlišnom režime. Iránci sú bezprostrední a to som si užila asi najviac. Keď sme prišli v Teheráne k už zatvorenej bráne národného múzea a nevedeli sme sa so strážnikmi dohovoriť po anglicky, podišla k nám jedna pani a prihovorila sa nám, či nám môže nejako pomôcť. Vysvitlo, že je manažérka múzea, a že teda múzeum je zatvorené, ale ak chceme, tak sa k nej môžeme pridať, pretože práve ide na otvorenie nového múzea v Teheráne – bolo to múzeum bábik! A bol to skvelý zážitok. Čo mi pripomenulo, že som im sľúbila poslať do zbierky aj naše slovenské bábiky zo šúpolia.
Mirka Badinská
vyštudovala cestovný ruch a živí sa ním už 15 rokov. Cestovať začala po bývalých britských kolóniách od indického Kašmíru až po južnú Afriku. „Všade je niečo zaujímavé, či ste v rušnej metropole, alebo na myse na konci sveta,“ hovorí Mirka, ktorá napríklad zbiera fotografie záchodov a po svete roznáša petrogramy od slovenského maliara Petra Rollera.
22. 11. (utorok)
Štart: 20:00 hod.
Vstup: 4€ v predpredaji v bare v KC Dunaj
Event: TU
