Všimli ste si už niekedy, že na starých fotografiách z prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia sa ľudia vôbec neusmievajú? Skúšali ste sa niekedy zamyslieť nad tým, prečo je to tak? Máme pre vás odpoveď.
Ak si myslíte, že je to tým, že ľudia boli v minulosti akosi ponurejší než sme my dnes, tak sa veľmi mýlite. Nie, permanentne nesmútili a ani sa neutápali v neustálom žiali. Na druhej strane však musíme priznať, že dôvod by na to iste bol. Umierali ďaleko skôr, než umierajú ľudia dnes a nemohli sa spoliehať ani na kvalitnú zdravotnú starostlivosť. Avšak dôvod, prečo sa ľudia na starých fotografiách neusmievajú, je omnoho prozaickejší.
Je nutné si uvedomiť, že fotografia bola v tomto období stále veľkou raritou. Nechať sa odfotiť si nemohol dovoliť hocikto. Pre mnohých bolo samotné pózovanie pred objektívom fotoaparátu zážitkom, ktorý sa už nikdy nezopakoval.
V skratke, fotografia vtedy ešte stále len suplovala úlohu portrétujúceho maliara. Podobne ako pri portréte namaľovanom na plátne, aj účelom fotografie bolo zachytiť podobu človeka, v ktorej sa má dotyčná osoba predstavovať generáciám ľudí, ktorí prídu na svet dávno po jej smrti. Dobre si všimnite maľby z obdobia pred vynájdením fotoaparátu. Usmievavých ľudí na nich nájdete naozaj len zriedka.
Nakoniec, viete si predstaviť rehotajúcich sa členov Rembradtovej nočnej hliadky? Tento jeho slávny obraz je mimochodom tiež portrétom, za ktorý umelcovi platili zámožní mešťania podľa toho, akú pozíciu v kompozícii celého diela zaujali. Rembrandtova Nočná hliadka je typickým príkladom tzv. „streleckých obrazov“, čo bola jedna z obľúbených foriem skupinového portrétu v slobodných holandských mestách.
To, že sa nám zdá nepochopiteľné, prečo sa ľudia na starých fotografiách tvária tak vážne a dôstojne, je len výsledkom faktu, že dnes môžeme fotiť vďaka vyspelých technológiám kedy chceme a koľko chceme. S ľahkou iróniou je možné zhrnúť, že v minulosti by ste si museli jednoducho vystačiť s jedinou „profilovkou“.
