Legendárna ľudová pieseň Na kráľovej holi alebo báseň s názvom Kráľohoľská, ktorej autorom je jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského romantizmu Samo Chalupka. Vrch Kráľova hoľa (1 948 m n. m.) je súčasťou, pre mnohých Slovákov najkrajšieho pohoria, Nízke Tatry (východná časť).
Od roku 1960 sa na jej „strope“ týči televízny a rozhlasový vysielač. Na samotný vrchol, ako to už býva zvykom, vedie niekoľko turistických cestičiek. Ak by ste chceli zvoliť tú najprístupnejšiu a fyzicky najmenej náročnú, z obce Šumiac vedie až po samotný vrchol asfaltová cesta (modrá trasa). Tá sa stala takisto teritóriom cyklistov. Pre upresnenie, cesta nie je prístupná pre verejnú dopravu bez špeciálneho povolenia. Kúsok pod Kráľovou hoľou sa po tejto modrej trase nachádza aj celoročne otvorená a zrekonštruovaná (2018) Chata pod Kráľovou hoľou, ktorá turistom ponúkne občerstvenie a aj možnosť núdzového ubytovania (8 turistov).
(Telgárt → Dolné pasienky → Horné pasienky → prameň Zubrovice → Kráľova hoľa → Kráľova skala → Štráfy → Telgárt)
My sme však počas našej túry po asfalte kráčali minimálne. Voľba totiž padla na červenú značku, ktorej trasa je známa aj pod názvom Cesta hrdinov SNP. Vyrážali sme z obce Telgárt. Auto sme zaparkovali na parkovisku pred penziónom Horehronská kúria (po dohode s majiteľom), kde mimochodom skvele varia. Neodporúčame vám auto nechávať na mieste, kde by nebolo aspoň čiastočne pod dohľadom! Naša cesta započala po červenej značke z námestia obce Telgárt (890 m n.m.). Cez pár ulíc sme sa dostali na lesnú cestičku a nasledovali značky, ktoré nás viedli pomedzi stromy a kry cez úzky vyšliapaný chodníček. Počasie nebolo ideálne, deň predtým výdatne spŕchlo a terén bol miestami poriadne podmočený. Mraky na oblohe sa nehanbili a bolo zrejmé, že pár kvapiek sa nám určite ujde.
Následne sme sa dostali k prvému „checkpointu“ – Dolné pasienky (1 046 m n.m.). Od tohto bodu začal byť terén menej úprosný. Prevýšenie sa stupňovalo a cesta cez les v sparnom počasí dávala pľúcam i lýtkam zabrať. Horné pasienky (1 236 m n.m.) sme míňali len pohľadom a príliš sa nezastavovali. Túra pokračovala popod koruny stromov cez les a stúpanie bolo stále prítomné. Z lesa sme vyšli na lesnícku cestu a krížom pokračovali k prameňu Zuborvice. So zhoršujúcim sa počasím sme sa rozhodli, že si k tomuto miestu zachádzku neurobíme. Pár kvapiek nás už zasiahlo, no pokračovali sme smelo k vrcholu. Po chodníku od Horných pasienkov smerom k prameňu Zubrovice bola trasa lemovaná horším terénom, kamene, tečúci potok skrz chodník i stekajúca voda z kopcov dokázali zamočiť ponožky.
Premenlivé počasie však malo svoje čaro, počas stúpania sme si už dokázali užívať výhľady na okolitú krajinu a i keď sa oblačnosť presúvala, naskytal sa nám chvíľami pohľad na štíty Vysokých Tatier, na ktoré je z Kráľovej hole luxusný výhľad – za ideálnych podmienok. Následne sme pretínali asfaltovú cestu, ktorá sa tiahne zo spomínaného Šumiaca. Od tohto úseku je to ešte zhruba 30 – 40 minút pohodovým tempom k vrcholu. Pokračovali sme krížom cez cestu a stúpali ďalej. Hore umiestnený vysielač sa začal ukazovať viac a viac a rovnako tak viac sa začala zlostiť obloha. Vietor na Kráľovej holi je bežný, no duniace hromy a žiariace blesky vzbudzujú rešpekt.
Prečítajte si aj: Chopok, legenda Nízkych Tatier, ktorá ukrýva podstatu energie
Hoci sme tesne pod vrcholom zmokli, dorazili sme do cieľa. So skupinkou ďalších turistov sme využili prestrešené núdzové útočisko, ktoré je súčasťou mohutnej a trochu strašidelnej stavby samotného vysielača. Mračná a dážď však spôsobili, že Kráľova hoľa sa zahalila do hmly a výhľady sme si teda príliš neužili. Práve vtedy sme si uvedomili, že odmenou nemusí byť vždy krásna panoráma, ale práve ten pocit, že sme skutočne na vrchole tejto majestátnej nádhery.
Cestu dole, späť do Telgártu, sme absolvovali po zelenej značke. Tá viedla cez na pohľad nebezpečne vyzerajúcu – Kráľovu skalu (1 690 m n.m.). Cesta na ňu je prepletaná skalami a treba byť opatrný. Práve z jej vrcholu si najviac človek užíval výhľad na rozľahlú hoľu a uvedomoval si jej umeleckú hodnotu, ktorú jej matka príroda venovala. Pri zostupe zo skaly treba byť ešte opatrnejší. Nájdu sa pasáže, kde si bez výnimky musíte pomáhať rukami. Zvlášť, ak sú skaly a kamene namoknuté, opatrnosť je na mieste o to viac. Kráčali sme popod žľaby, cez Štráfy až do Telgártu. Záverečné stovky metrov dali kolenám pri zostupe poriadne zabrať. Prudké klesanie musel človek úpenlivo brzdiť aj očami.
Nič to však nemení na fakte, že Kráľova hoľa aj s ohľadom na nepriaznivé počasie splnila očakávania. Hoci sme si neužili vytúžené krásne výhľady na Vysoké Tatry, Spiš či Horehronie úplne do sýta, Kráľova hoľa ukázala, že svoje umelecké čaro naozaj má a nečudo, že básnici v nej v minulosti nachádzali múzu – inšpiráciu, ktorá im umožnila tvoriť. Hoci sme bájny „strom zelený“ na jej vrchole neobjavili, z pocitu šťastia a radosti nám to neubralo.
POZOR! Na našej prírode, lesoch a horách nám záleží. Pri túrach skrz slovenskú prírodu sme si nemohli nevšimnúť, že odlesňovanie našich hôr a devastácia prírody sú krutou realitou. Ak chcete aj vy bojovať za záchranu našich lesov a zastaviť bezohľadný výrub stromov a drancovanie našej prírody, navštívte stránku Mysmeles.sk a dozviete sa viac. Ďakujeme.
Foto: Kristián Vrábel / terreo.prod
