Prezident Andrej Kiska rozhodne nemôže nazvať toto leto „uhorkovou sezónou“. Nedávny verdikt ústavného súdu pred neho totiž postavil problém, ktorý bude musieť čoskoro rozlúsknuť. Medializované rozhodnutie ústavného súdu ohľadom vymenovania len jedného zo šiestich kandidátov na post sudcu ústavného súdu totiž zrušilo predchádzajúce prezidentovo rozhodnutie a zaviazalo prezidenta, aby vo veci opätovne rozhodol. Aj o tom, aký by mal byť jeho ďalší postup, sme sa rozprávali s podpredsedom Parlamentu právnikov a vedúcim jeho sekcie ústavného práva, Tomášom Martausom.
Vymenovanie len jedného z kandidátov na post sudcu Ústavného súdu SR už vyše roka traumatizuje našu spoločnosť. Ide však len o jednu z viacerých káuz, v ktorých sa musel ústavný súd postaviť do úlohy arbitra. Ako vnímate túto súčasnú právno-politickú prax?
Postavenie Ústavného súdu Slovenskej republiky v systéme deľby moci z neho robí kľúčového hráča, ktorého kopnutím do lopty v zásade zápas končí. Je preto logické, že sa naň obracajú ostatné zložky štátnej moci v situácii, kedy vzájomný konflikt nedokážu vyriešiť, a preto stavia na rozhodnutie ústavného súdu. Je pravdou, že riešení právno-politických sporov motivovaných odlišným politickým pohľadom a záujmami na vec, ktoré musel uskutočniť ústavný súd je v poslednej dobe viacero, avšak ide o odraz búrlivého politického súboja, z ktorého plynie i osobitná agenda práve ústavnému súdu. Táto situácia pritom nie je pre Slovensku republiku a ústavný súd nijak výnimočná. Centrom pozornosti politických strán bol pomerne často Ústavný súd Slovenskej republiky napr. aj v deväťdesiatych rokoch minulého storočia.
Ústavný súd nálezom sp. zn. III ÚS 571/2014 zo 17. marca 2015 rozhodol, že prezident si musí z kandidátov, ktoré mu navrhla Národná rada SR vybrať. Súhlasíte s takýmto výkladom ústavy?
Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol nazeranie na úlohu prezidenta v prípade „vymenúvania“ kandidátov do funkcií orgánov verejnej moci ako na výlučne obradnú, ceremoniálnu úlohu. Iste, ide o výklad a aplikáciu článkov Ústavy Slovenskej republiky, ktorá postaveniu prezidenta v štáte lichotí, avšak osobne sa mi nie celkom ľahko dá stotožniť s takouto výraznou sudcovskou tvorbou práva, spočívajúcou v značne extenzívnom výklade Ústavy. Rovnaký názor mám aj v prípade ústavnej úpravy predpokladov na funkciu sudcu ústavného súdu, kde prezident republiky uplatnil výklad, ktorý sa od doslovného znenia Ústavy odchyľuje. Taxatívny výpočet podmienok, ktoré musí kandidát na sudcu ústavného súdu spĺňať, aby mohol byť prezidentom vymenovaný za sudcu ústavného súdu je uvedený jednoznačne a dostatočne presne. O týchto predpokladoch preto nemožno viesť spor z hľadiska výkladu. O dostatočnej kvalite týchto predpokladov možno viesť diskusiu, avšak výlučne vo vedeckej, odbornej rovine. Pre aplikáciu práva je v zásade rozhodujúca aktuálna podoba Ústavy, ktorá dané kritéria jasne určuje. Preto považujem požiadavky, ktoré požadoval od kandidátov prezident za požiadavky idúce nad rámec (proti) Ústave. Prípadnú nespokojnosť s nárokmi, ktoré Ústava kladie na kandidátov na sudcov Ústavného súdu možno riešiť otvorením Ústavy, ale aj to výlučne s účinkami do budúcna, čo nie je schopné ovplyvniť aktuálnu situáciu. Z uvádzaných dôvodov preto považujem predmetný nález ústavného súdu (i keď by si vyžadoval podrobnejšiu a hlbšiu analýzu), ktorým ústavný súd kroky prezidenta neschválil, za ústavne konformnejšie riešenie, než akoby tomu bolo v prípade, ak by ústavný súd tzv. ústavné sťažnosti kandidátov označil za neopodstatnené.
Jednou z námietok voči postupu prezidenta bola i nezákonnosť komisie, ktorá preverovala odbornú spôsobilosť kandidátov. Čo si o tom treba myslieť?
Samotná komisia mohla oprávnene vyvolať v kandidátoch na sudcu ústavného súdu prekvapenie, nakoľko doteraz jej vytvorenie nepredstavovalo ústavnú tradíciu ako aj určitý diskomfort, vyvolaný potrebou podstúpiť akýsi test vhodnosti na funkciu sudcu ústavného súdu. Nezákonnosť v prípade tejto komisie však nevidím. Išlo o poradnú skupinu, ktorá právne nedisponovala žiadnou kompetenciou. Jej rozhodnutie prezidenta nezaväzovalo, malo výlučne odporúčací charakter, s ktorým sa prezident mohol alebo nemusel stotožniť. Jej faktický vplyv nepopieram, avšak fakt, že sa prezident pri svojom rozhodovaní radil nepovažujem za nezákonný postup. Mohol tak nakoniec urobiť aj za zavretými dverami, s tým, že by rozhodol rovnako ako tomu bolo po transparentnom odporúčaní poradnej komisie.
Otázka, ktorú musí dnes prezident riešiť je to, ako si poradiť s rozhodnutím tretieho senátu Ústavného súdu. Ako by mal postupovať ?
V zmysle čl. 134 Ústavy Slovenskej republiky vyberá prezident sudcov ústavného súdu na návrh národnej rady, ktorá mu navrhuje dvojnásobný počet kandidátov na sudcov ústavného súdu. Národná rada Slovenskej republiky takýto návrh, obsahujúci šiestich kandidátov prezidentovi predložila, ktorý o tomto návrhu rozhodol tak, že jednu z kandidátok vymenoval za sudkyňu ústavného súdu. Ostatných piatich menovať odmietol. Ústavný súd však následne svojim nálezom zrušil rozhodnutia prezidenta v prípade troch kandidátov z pôvodného návrhu národnej rady. V dôsledku právnych účinkov nálezu ústavného súdu, tak ku dnešnému dňu v pôvodnom konaní o návrhu národnej rady nebolo rozhodnuté o troch kandidátoch na sudcu ústavného súdu. Na ťahu je preto v súčasnosti prezident, ktorý musí o troch predmetných kandidátoch opätovne rozhodnúť. Toto rozhodovanie prezidenta je však potrebné vnímať v priestore pôvodného konania, kam sa vec po rozhodnutí ústavného súdu vrátila, teda v konaní o návrhu šiestich kandidátov na sudcov ústavného súdu. Nie je preto namieste, aby prezident žiadal o ďalšieho kandidáta v súvislosti s rozhodovaním o kandidátoch dotknutých nálezom ústavného súdu národnú radu, a to z dôvodu, že na ústavnom súde sú uprázdnené stoličky dve. Jeho rozhodovanie bude tak totiž tvoriť procesnú jednotu s jeho rozhodnutiami o kandidátoch, voči ktorým už rozhodol s právoplatnými účinkami. Opačný postup, ktorý je prezidentom avizovaný, nemožno preto považovať za postup ústavne konformný. Popravde, tomuto avizovanému postupu prezidenta nerozumiem, nakoľko ja si o ňom myslím, že je nekoherentný na všetky strany. Totižto, ak by tomu bolo tak, ako tvrdí okolie prezidenta, že o všetkých kandidátoch na sudcu ústavného súdu pôvodne navrhovaných národnou radou už rozhodnuté bolo a v dôsledku rozhodnutia ústavného súdu ide o nové konanie o vymenovanie kandidátov na sudcov ústavného súdu za sudcov tohto súdu, potreboval by prezident, aby mu národná rada opätovne navrhla i troch kandidátov, o ktorých sťažnostiach meritórne rozhodol ústavný súd. Zo znenia Ústavy totiž vyplýva, že toto konanie možno začať len na návrh národnej rady. Naopak, ak by prezident svoje rozhodovanie nepovažoval za konanie nové, nemá zmysel národnú radu žiadať o siedmeho kandidáta na sudcu ústavného súdu.
Je zmena ústavy riešením predchádzania takýchto konfliktov?
Ústava Slovenskej republiky v dôsledku svojho primárneho poslania nemôže dostatočne podrobne riešiť spoločenské vzťahy, tak ako to robia podústavné právne predpisy. Je rámcová a jej jazyk je často abstraktný. Avšak aj v ústave možno nájsť práve úpravu spoločenských vzťahov, ktorá dané spoločenské vzťahy upravuje pomerne podrobne. V týchto prípadoch je legitímnou požiadavka, aby táto úprava bola jasná a zrozumiteľná. Pokiaľ však táto požiadavka v Ústave nie je dostatočne rešpektovaná, je namieste, aby ju novelizácia Ústavy zakotvila.
Ako by ste navrhovali zmeniť znenie ústavy v dotknutej otázke?
V prípade čl. 134 ods. 2 by bolo vhodné, podľa môjho názoru, aby sa užitý výraz „vymenúva“ nahradil znením, z ktorého bude jasne vyplývať, či ide o povinnosť prezidenta vymenovať kandidáta za sudcu alebo výlučne len o fakultatívnu možnosť. Čo sa týka ústavných nárokov na funkciu sudcu ústavného súdu, tu je potrebná širšia laická a odborná diskusia, nakoľko je nevyhnutné, aby Ústava reflektovala vôľu suveréna.
Ďakujeme za rozhovor.
