Čo inšpirovalo tvorcov strašidelných filmov k námetom, ktoré dnes považujeme za kultové? Stojí za nimi ich bezbrehá kreativita alebo skutočné udalosti, oveľa mrazivejšie než akési hollywoodske báchorky?
„Povedia, že som prelial krv. Načo ale je krv, ak nie na prelievanie?“ Priznajte sa, že ste tento skvost doposiaľ nevideli. Ak tomu tak je, rýchlo to bežte napraviť. Candyman je totižto napriek svojmu naoko fádnemu námetu vskutku poetickým a predovšetkým sociálnym hororom. Tým bol už aj vo svojej predlohe z pera svetoznámeho autora hororovej fikcie Clivea Barkera, no režisér a scenárista Bernard Rose na začiatku 90. rokov presunul príbeh z anglického Liverpoolu do chudobných černošských štvrtí Chicaga, kde zločinnosť a chudoba každým dňom kvitla.
Prečítajte si aj: Autor Gone Girl či Sedem prichádza na Netflix s ambicióznou biografiou
Film z roku 1992 pojednáva o mladej beloške, študentke Helen, ktorá sa dopočuje o fenoméne zvanom „Candyman“, krvilačnom prízraku s hrdzavým hákom miesto ruky. Ak jeho meno vyslovíte pred zrkadlom päťkrát za sebou, už niet cesty späť. Helen sa rozhodne o látke napísať svoju záverečnú prácu. Jeden z prvých prípadov, s ktorým sa stretáva, je vražda černošky Ruthie Jean. Ruthie prežila celý svoj život v obydliach Cabrini-Green, zločinom presiaknutej časti mesta. Ako sa Helen dozvie od jednej zo susediek, Ruthie bola zavraždená niekým, kto údajne vyšiel z jej zrkadla v kúpeľni. Záhadným mŕtvym mužom zvaným Candyman. Susedka ju počula volať o pomoc, a tak zavolala políciu. A nech to pôsobí akokoľvek šialene, práve v tomto bode sa tvorcovia inšpirovali skutočnými udalosťami.
Námetom bola vražda černošky Ruthie McCoy, osamotenej, mentálne chorej obyvateľky chudobnej štvrte na juhu Chicaga. V noci 22. apríla 1987 zavolala vydesená Ruthie na políciu. Dispečerovi s krikom oznámila, že sa k nej snaží niekto vlámať cez zrkadlo v kúpeľni. Osoba na druhom konci linky si zrejme pomyslela, že Ruthie je šialená. Čo však netušila, bol fakt, že v daných panelákoch sa skutočne medzi bytmi nachádzali úzke uličky určené pre údržbárov. Žiaľ, obľubu v nich si našli najmä lupiči, ktorí následne po zhodení kúpeľňových skriniek zo steny mali ľahký prístup do bytu.
Polícia na miesto nakoniec nedorazila. Dvere od bytu otvoril až domovník o dva dni neskôr. Keď vstúpil dnu, na podlahe objavil telo zastrelenej Ruthie McCoy, ležiacej tvárou k zemi. Stala sa obeťou zlodeja, nie prízraku, avšak čo je desivejšie? Najviac zrejme to, že podobne ako Ruthie Jean v Candymanovi, aj Ruthie McCoy volala o pomoc. No nikto neprišiel. Tvorcovia filmu zrejme týmto krokom chceli spoločnosť upozorniť na rasové a sociálne problémy vzťahujúce sa na danú oblasť, pretože takáto vražda nebola pre Chicago v tom období ničím nezvyčajná.
