Určite sa vám už niekedy stalo, že ste viedli konverzáciu s niekým, kto sa prezentoval vo vašich očiach nie práve názormi hodných človeka rozumného (homo sapiens). Možno by bolo jednoduchšie si povedať, že taký človek je hlúpy a nemá cenu mu jeho naivné názory a nezmyselné úvahy vyvracať. V skutočnosti však takto zmýšľajúci človek nemusí byť vôbec neinteligentným stvorením, ba práve naopak.
Mladá neurovedkyňa Shannon Odell uvádza, že všetko je v našej hlave. Koniec koncov – všetko sa odohráva v našom mozgu. Nehovoriac o absencii kritického myslenia, schopnosti selektovať informácie a overovať si ich, náš mozog je fenomenálne najvýkonnejší „procesor“, ktorý realizuje denne kvantá procesov. Shanon Odell v súvislosti s činnosťou mozgu a konšpiračnými teóriami hovorí o vytváraní schém či vzorcov.
↓↓↓VIDEO JE S ANGLICKÝMI TITULKAMI↓↓↓
Veľkú rolu zohráva časť mozgu nazývaná prefrontálny kortex. Práve táto „súčiastka“ nášho mozgu má za následok riadenie procesov, ktoré vytvárajú spojitosti či súvislosti. Podľa neurovedkyňe vývoj nášho mozgu sa dostal na takú úroveň, kedy je schopný vytvárať spojitosti tam, kde vôbec žiadne nie sú. Teda chýba podstata či rácio a máme tendenciu veci zjednodušovať alebo vytvárať interpretácie, ktoré sú založené na iracionálnych vzorcoch bez reálneho faktografického základu. Ak sa rozprávate s človekom, ktorý má takto nastavené myslenie, je veľmi ťažké, aby ste ho aj za pomoci faktov presvedčili o tom, že jeho „pravda“ je vlastne nezmysel.
Rizikom však je, že mnohé konšpiračné teórie sú poskladané zo súvislostí, ktoré do seba tak nejak zapadajú a zdá sa, že vlastne na povrchu dávajú zmysel. Ak sa človek zamyslí hlbšie, príde na to, že tomu tak nie je. Pritom vôbec nezáleží na tom, či vám konšpiráciu prezentuje „politik“ v zelenom tričku alebo doktor bez atestácie v bielom plášti. Hoci sú takíto ľudia pre šírenie konšpirácií nebezpeční, ľudia, ktorí majú tendenciu uchyľovať sa k senzačným (ne)pravdám si svoj sentimentálny prúd nájdu a len ťažko tomu zabrániť. Javí sa to ako nekonečná priepasť, do ktorej aj tak vždy niekto spadne. Vzdávať to však netreba! Skutočným pôvodcom tohto nebezpečia je však markantný prísun informácií z rôznych informačných zdrojov. Človek teda často konzumuje obrovské množstvo mediálneho obsahu, ktorý však nedokáže analyzovať a namiesto vytvárania názorov ich len preberá. Bez toho, aby niečo overoval či sa nad tým zamýšľal.
Argument typu „čítal som to na internete,“ alebo „veď to hovoril ten doktor na YouTube,“ by rozhodne nemal byť dostatočným zdrojom pravdy na to, aby človek uveril, že zem je plochá a že pred vírusom vás zachráni kyslá kapustová šťava. Nekráčať s „davom“ a hľadať pravdu nie je zlé, zlé je však myslieť si, že moja pravda je jediná a ešte nebezpečnejšie je, ak sa človek zabudne dívať na veci z inej perspektívy. Nikto nemôže byť odborník na všetko. Dokonalá znalosť ani v jednom odvetví neexistuje, no príčetné zmýšľanie by chýbať nemalo.
