Podpora mladých talentov sa na stránkach webmagazínu zdolahore.sk stala už dobrým zvykom. Aj tentokrát sme pre teba jeden našli. Volá sa Jakub Šťavina (Le_Jakub), má len sedemnásť rokov a my sme radi, že ti môžme predstaviť vôbec jeho prvú autorskú skladbu, ku ktorej spravil navyše rovno aj videoklip. Song sa volá „Prečo?“ a ide o pohodovú letnú a hlavne zamilovanú vec, ktorá určite stojí za vypočutie. Len tak ďalej Kubo!
Pesnička „Prečo?“ vznikla tento rok v marci. O jej vzniku nám Kubo prezradil toto:
„Jednoducho som si len tak pre seba hral nejakú tú pesničku a zle som chytil jeden akord. Tak mi z toho vznikla iná melódia, pridal som ďalšie tri, no vo finále som to ešte dosť pomenil. Čo sa týka textu, tak ten išiel úplne sám. Jednoducho som len spísal to, čo som mal v tom období na jazyku. Dobre, vravím si, mám text a melódiu, no ešte sa mi to zdalo stále tak trochu „suché“. Keď som rozmýšľal ako to vylepšiť, obzrel som sa a uvidel som klavír na, ktorý hráva z času na čas sestra, ale väčšinu času nám slúži len ako dočasná úložňa oblečenia (smiech). Proste ma to dostihlo. Vtedy som si spomenul na chvíľu keď som skončil s klavírom. No, akosi som sa „hecol“, oprášil staré poznatky a so sestrinou pomocou sme spísali noty na klavír. Už chýbali len bubny, o ktoré sa postaral kamarát, ktorý chodil so mnou do umeleckej školy na hudobnú náuku.“ Jednoducho, aj takto vznikajú pesničky.“
Ale dosť už teórie. Vypočuj si jeho prvotinu sám a posúď, či talent naozaj nechodí po horách ale po ľuďoch. Tu je:
Ak by si sa chcel o Kubovi dozvedieť niečo viac, tu je jeho príbeh:
Jakub Šťavina (Le_Jakub) má len 17 rokov a je študentom multimediálnej tvorby na Priemyselnej škole v Banskej Bystrici. Asi prvý dotyk s hudbou podľa vlastných slov spravil už v štyroch rokoch, keď roztrhol struny na otcovej gitare. Ale teraz vážne… Ten skutočne prvý bol v ôsmych rokoch, keď sa prihlásil na klavír. Všetci si mysleli, že bude z neho klavirista. No realita bola trošku iná. Vydržalo mu to pol roka a potom odtadiaľ doslova „ušiel“. Klavír ho jednoducho nebavil. Oukej, čo ďalej? Povedal si, že skúsi otcovu gitaru, keď ju už má oco doma a hráva na nej len voľnočasovo.
Po dvoch rokoch umeleckej školy so zameraním na gitaru si opäť povedal stačí. Taký už Kubo jednoducho je. Ako vraví sám, nevydrží dlho pri niečom čo ho nebaví. No reakcia rodičov bola iná než čakal. Povedali, že nútiť ho nebudú, ale veci čo začal, by mal aj dokončiť. Tak pokračoval ešte ďalšie 4 roky. Bolo to ako na hojdačke. Raz ho to bavilo, inokedy nie. No čo je podstatné, školu úspešne dokončil.
„Chyba nebola ani v jednej umeleckej škole, ktorú som navštevoval práve naopak boli ku mne veľmi milí no proste ma to nebavilo“, tvrdí Kubo. „Po absolventskom koncerte som „hodil“ gitaru do kúta a povedal si: „Už nikdy viac.“ NO VTEDY SA NIEČO STALO …začali sa prázdniny, stanovačky, opekačky a kamaráti mi vraveli: „Kubo ty hráš na gitare, zober ju zaspievame si niečo“. Kedže sme z Horehronia každý z nás vie aspoň pár tých základných ľudoviek (smiech) .. A vtedy si vravím, fíha, no môžme si zaspievať akurát tak niečo od pána Bacha, Mozarta alebo Beethovena, lebo ja nič iné neviem. V Zuške sme sa dosť venovali klasickej, staršej hudbe. Nevedel som ani ľudovku a ani žiadnu modernú. A tak som si rýchlo nacvičil asi dve pesničky, ktoré sme „omieľali“ stále dookola. Na ďalšiu akciu som si pripravil ďalšie, a takto nejak to išlo ďalej.“
