Zamkli ste dvere po odchode do práce? Vypli ste žehličku? Ako sa volá ten nový kolega vo firme, ktorý sa vám včera predstavil? Prečo si neviete zrazu spomenúť na hlavné mesto Rumunska? Tieto alebo možno podobné situácie určite postretli každého, kto si týmito riadkami práve prechádza očami. Tak a teraz sa možno sami seba pýtate, prečo sa nám toto v našej hlave deje?
Zdravý ľudský mozog má hmotnosť v priemere 1 450 gramov. Práve vďaka nemu disponujeme pamäťou a sme schopní si veci memorovať. Napriek jeho podobnej váhe u každého jedného jedinca, však nie všetci sme schopní si veci, činnosti či okamihy zapamätať rovnako. Jednoducho, zabúdame. Prečo sa to v ľudskej hlave deje?
Slovenský profesor Igor Brezina je toho názoru, a nielen on, že na zabúdaní nie je nič zlé a dokonca, že za zabúdanie by sme mali byť radi. No, ak si niekto z vás vybaví zlú spomienku, na ktorú by radšej v tejto sekunde zabudol, musíme dať rozhodne za pravdu. Práve zlé veci, ktoré sa vám stali alebo, ktoré ste sami vykonali by ste určite z vašej pamäte radi vymazali. Ale náš mozog nie je harddisk a nie je možné naň veci len tak zapisovať a následne mazať.
Prečítajte si aj: Fakty&Fikcia: COVID-19 existuje a koronavírus tu je od 60-tych rokov
Zabúdanie je pre mozog v istom smere dôležité, a to preto, aby sme v pamäti nedržali veci, ktoré už pre nás dávno stratili význam. Prof. Brezina počas svojej prednášky v roku 2017 uviedol, že v skutočnosti si počas učenia napríklad študent zapamätá len 30 percent z toho, čo sa naučil. Mozog má vo svojej kompetencii množstvo procesov a každý z nás má individuálne vnímanie, preto sa niekomu lepšie učí počas počúvania hudby, nikomu lepšie v úplnom tichu, niekto potrebuje sedieť, niekto sa potrebuje prechádzať.
No, ale prečo vlastne zabúdame? Pretože zabúdanie je jedným z procesov, ktoré mozog vykonáva. Človek nechce nikdy zabudnúť to, čo je preňho dôležité. Podstatné je však rozlišovať. V okamihu, kedy sa človek niečo naučil alebo niečo vykonal, no nevie si na to spomenúť (bežný údel študenta) neznamená, že to nevie alebo, že úplne zabudol, ide o momentálnu indispozíciu. Hermann Ebbinghaus, nemecký psychológ, dokonca vytvoril krivku, podľa ktorej je zabúdanie, hneď po zapamätávaní, druhým najfrekventovanejším procesom nášho mozgu.
Ani zabúdanie však nie je ako zabúdanie. Zabúdať môžeme tzv. interferenciou, čo znamená narúšanie pamäťového zážitku z dôvodu, že pri učení sa nového je naša schopnosť zapamätania si narušená predchádzajúcimi alebo nadchádzajúcimi dejmi. Rovnako tak môžeme zabúdať kvôli tomu, že naša pamäťová stopa, jednoducho, zanikne. Ako to? D.E. Broadbent či R. Conrad, anglickí psychológovia prezentujú, že stopy v mozgových bunkách časom zoslabujú a ak nie sú v pravidelnom čase vizualizované alebo aplikované reálnou skúsenosťou, rozpadajú sa alebo vymiznú. Zabúdať sa dá aj úmyselne, to naznačil aj známy psychológ a filozof Sigumn Freud – ak sú spomienky bolestivé či nepríjemné, sme motivovaní ich vytesniť a zabudnúť. Zabudneme teda to, čo zabudnúť chceme. Kiežby to fungovalo len vtedy, keď chceme. Isté však je, že zabúdanie je pre človeka prirodzené.
