Niektorí možno viete, že o Veľkom Rozsutci sa traduje, ako o jednom z najkrajších kopcov Slovenska. Niekto to hovorí preto, že na jeho vrchole sa ponúkajú nádherné panorámy Malej Fatry a niekto mu tento prívlastok dáva, pretože pohľad na skalnatý končiar týčiaci sa vedľa menšieho brata (Malý Rozsutec – 1 343 m n.m.) je priam rozprávkový. Čo však niekomu môže učarovať viac – to je práve cesta na samotný vrchol.
Veľký Rozsutec ( 1 610 m n. m.) je vrch situovaný na krivánskej strane pohoria Malá Fatra. Jeho podoba je dokonca v samotnom logu národného parku (Malá Fatra). Legendy o ukrytom Jánošíkovom poklade sa síce nikdy nepotvrdili, no kopec ukrýva bohatstvo väčšie ako je pár zlatých dukátov. Skalnatý vrch sa na vás pozerá trocha nadradene a z ostrých skalnatých kuželov ide naozaj rešpekt. Zaujímavosťou sú práve skalnaté kužele, ktoré sa nachádzajú v jeho okolí a vytvárajú skalné mestá, ktoré sú na Slovensku unikátom. Je teda Veľký Rozsutec právom radený medzi najkrajšie vrcholy celého Slovenska?
Odpoveď sa dozviete, no potrebné je dostať sa na jeho vrchol. Naša cesta sa začala skoro ráno v obci Štefanová (625 m n.m.), kde je veľké záchytné parkovisko. My sme mali miernu výhodu, že nám bol umožnené zaparkovať pri dome horskej záchrannej služby (zadarmo). Bezpečnosť na prvom mieste aj čo sa týka zaparkovaného auta. Samotné parkovisko je spoplatnené, ale rozhodne menej frekventované ako napríklad parkovisko v časti Biely Potok – Terchová. Cez turistickú sezónu je v tejto časti naozaj, ľudovo povedané, „nátresk“. Štefanová je tak v mnohom lepšou voľbou.
(Štefanová → Vrchpodžiar → Podžiar → pod Pálenicou → pod Tesnou Rizňou → pod Tanečnicou → sedlo Medzirozsutce → Velký Rozsutec → sedlo Medziholie → Štefanová)
V našom itinerári sa ponúkalo viac trás a alternatív, no napokon sme štartovali po žltej značke a smerovali k záchytnému bodu Vrchpodžiar. Aby bolo jasné, túto trasu sme si vybrali zámerne vďaka prechodu cez Jánošíkove diery. Trasu cez túto časť dier odporúčame všetkými desiatimi. Nechýbajú rebríky, skoby, lávky i reťaze – technickejšie pasáže. Takéto drobné riziko sa však oplatí podstúpiť, pretože vnímať šum vody z padajúcich vodopádov, dívať sa do lesných záhrad a užívať si samotné ticho naozaj stojí za to. Táto pasáž odštartovala v skutku úchvatnú cestu. Navyše v čase, kedy sme dierami prechádzali my, sme stretli naozaj málo turistov. Touto časťou dier chodí menej ľudí smerom dole, takže nemusíte tak často dávať pozor na protismer či vás niekto neblokuje. Dorazili sme do čiastkového cieľa, Vrchpodžiar.
Po žltej značke sme stále cez diery smerovali k Podžiaru. Tam sme sa napájali na modrú značku, ktorá prechádzala hornou časťou Jánošíkových dier a opäť ponúkla niekoľko technickejších i zážitkových pasáži. Ak by ste sa chceli vyhnúť časti týchto dier, od Vrchpodžiara by ste pokračovali zelenou značkou smer Pod pálenicou, kde sme sa po žltej značky, no dovolím si tvrdiť, skrz krajšiu trasu dostali aj my. Po zelenej značke sme kráčali až k ďalšiemu bodu pod Tesnou Rizňou (935 m n.m.).
Turistická chôdza mala stúpajúci charakter, prevýšenie nebolo v tomto bode nijak drastické a dostali sme sa k značke Pod Tanečnicou (1 186 m n.m.). Škoda len, že nás tu žiadna tanečnica nečakala. Od tohto bodu sa začalo krátke, ale intenzívnejšie stúpanie k Sedlu Medzirozsutca (1 200 m n.m.). Cestou od Tanečnice sa nám ponúkla nádherná panoráma na Malý Rozsutec, ktorý podobne ako jeho väčší brat pôsobí naozaj unikátnym dojmom a človek sa na jeho skalnaté krivky díva s obdivom. Na druhej strane, takmer oproti, no o pár stoviek metrov vyššie sa týčil s rovnako skalnatými kontúrami Veľký Rozsutec. Neostávalo nám nič iné, ako započať náročné stúpanie po červenej značke. Od Sedla Medzirosutec nás už nečakal žiadny záchytný bod, no „tešili“ sme sa na 410 výškových metrov, ktoré sa zdolávali v horúcom počasí naozaj pomalšie ako sme čakali.
Pri tejto časti trasy si neraz budete musieť pomáhať aj rukami, správne sa zaprieť a tesne pod vrcholom vás už čakajú aj reťaze, ktoré sa neoplatí obchádzať. Navyše, tieto technickejšie pasáže si vášnivý turista s miernym sklonom k lozeniu po skalách určite užije. Tak aj bolo. Cesta na vrchol bola úchvatná a pri kovovom kríži, ktorý sa týči na vrchole Veľkého Rozsutca (1 610 m n.m.) sme presne nevedeli či nás očaril výhľad zo samotného kopca alebo to boli práve panorámy, ktoré sa nám naskytali po ceste na jeho vrchol. Osobne by som sa priklonil k druhej možnosti, no zrejme je to pocitová a individuálna záležitosť. Možno tento dojem ovplyvnil aj prekvapivo vyšší počet ľudí, ktorí sa usadili na vrchole kopca a človek nenadobudol pocit toho úplného blaha z dokonanej cesty.
Cesta dole bola, ale opäť podľa nášho gusta. Cez prudký skalnatý kaňon lemovaný reťazami sme si razili cestu dole do Sedla Medziholie (1 185 m n.m.). Reťaze je možné ignorovať a ísť cez stred kaňonu po skalách, no kto si netrúfa, radšej nech má v rukách vždy sprievodné reťaze. Do sedla sme museli klesnúť opäť o približne 425 výškových metrov a šlo o pomerne technické klesanie, ktoré z času ukrojilo. Táto časť trasy mňa osobne len opäť utvrdila v myšlienke, že cesta je niekedy cieľ. Zostup sme si užívali a od Sedla Medziholie sme už po zelenej značke smerovali dole do Štefanovej. Jedinou medzizastávkou bola Šlahorka (950 m n.m).
Cesta cez les bola mierne podmočená a od jedného turistu sme dostali dokonca upozornenie, že je tam „šílené“ blato, ale dalo sa to zvládnuť. Dlhé klesanie bolo aj v tomto prípade skúškou pre kolená a harmstringy. Zvládli sme to a Veľký Rozsutec bol zdolaný.
A odpoveď na otázku či je Veľký Rozsutec naozaj najkrajším kopcom Slovenska? Dovolím si odpovedať diplomaticky. Veľký Rozsutec je najkrajším kopcom Malej Fatry. Pohľad na Veľký Rozsutec zdola je v mojom ponímaní omnoho krajší ako pohľad zo samotného vrcholu. Samozrejme, je to vec názoru. No pravdou je, že pri túre som si viac užíval výhľady cestou hore, technickejšie pasáže smerom dole a samotný vrchol na mňa nezapôsobil tak očarujúco ako som možno očakával aj skrz nespočetné velebenie povestného výhľadu. Výhľad krásny, no cesta bola úchvatná.
