Rok 2020 bol iný a každý z nás to pocítil na vlastnej koži, viac či menej. Prirodzene, vinníka, zlomyselného Grincha, ktorý nám pokazil vianočné sviatky, hľadáme všetci. Najviac „linčovníkov“ by určite pricestovalo do Trnavy, pretože to je on, to je ten, ktorý nám pokazil Vianoce a chystal sa na to vlastne celý rok. Ibaže…
Úprimne, zažili sme naozaj tak odlišné Vianoce? Nepochybne ich zažil ten, kto ich strávil v nemocnici s ťažkým priebehom ochorenia Covid-19 alebo akýmkoľvek iným vážnym ochorením. Vianoce si zrejme neužila ani rodina, ktorej koronavírus či iná choroba navždy vzal člena alebo členov rodiny. Aj rodina, ktorá musela ostať na Vianoce v karanténe a nemohla ani v bubline vidieť nikoho zo svojich blízkych, nepatrila medzi najšťastnejšie. Štedrý večer nebol čarovným ani pre tých, ktorým sa rozpadlo podnikanie alebo prišli o prácu. Radosť nemali ani tí, ktorí kvôli opatreniam nemohli prísť za svojimi rodinami na Slovensko a ostali zaseknutí v zahraničí. Áno, v týchto prípadoch naozaj boli Vianoce v roku 2020 odlišné a rozhodne neboli čarovné, šťastné či veselé, ako sa píše v tradičných vinšoch.
A za to môže údajne on!? Ten jeden človek, pokrytec a plagiátor z Trnavy? Vlastne aj s tou jeho skupinou amatérov, ako im hovorí hranol a ten jeho nasledovník s jamkami v líčkach. Nepochybne, za stav alebo skôr za náladu, ktorá panuje v spoločnosti, môžu aj zlé politické rozhodnutia či toxická komunikácia kompetentných smerom k ľuďom. Byť v politike za „sedláka“ v obleku sa nenosí. Rovnako vinu nesú populistickí oponenti, ktorí kvôli politickým bodom vypustia do éteru tonu lží, dúfajúc v stúpajúce preferencie. Mohlo to byť inak. Rovnako, ale úplne inak, rozumnejšie, sme sa mohli správať aj my ľudia. A zdá sa, že zdravie a rozum → zdravý rozum sa stal najväčšou prekážkou, ktorú si možno v tomto náročnom období môžeme v spoločnosti všímať.
Konšpirácie, hoaxy, klamstvá a rozprávky o nanočipoch sa stali krmivom pre tých, ktorých už prestalo baviť zmýšľať racionálne a aspoň sa pokúsiť hľadať pravdu. Radšej sa uchýlili k emóciám či panike, ktoré sú prirodzené, no niektorí následne precitli až tak, že ich ovládla nenávisť a rebélia, aby predsa neboli „ovce“. Veď tu máme takých, ktorí dokonca neverili, že nejaký vírus existuje, pretože ich zadky a mysle spohodlneli natoľko, že vidieť rácio nebolo možné.
Majstrovstvá sveta v hokeji tento rok neboli, ale namiesto trénerov a hokejistov sme tohto roku zistili, že Slovensko (ne)má núdzu o infektológov, hygienikov, imunológov a virológov. Skvelá správa, ale tá odbornosť, uff, ťažko sa to číta v komentároch a ešte ťažšie počúva z úst ľudí, o ktorých ste si úprimne mysleli, že ten logický úsudok im nikdy nechýbal. Budiš.
Zmýšľanie ľudí v období Vianoc je v mnohom fascinujúce. Všetci rozprávame rok, čo rok o chvíľach strávených s rodinou a o tom, ako si želáme, aby boli všetci zdraví. Krásne to klišé, nemyslíte? Plné nákupné centrá a supermarkety, ľudia bez rúšok, žiadne odstupy a nutnosť zápasiť o tovar ako vo vojnovom stave. To tak trocha naznačuje, že Vianoce sú viac o tom, čo budeme mať a nie s kým ich budeme tráviť. Nehovoriac o „dravom“ nakupovaní darčekov a následných instagramových stories a fotkách spod stromčeka, ako sa tešíme a hrdíme tými „nepodstatnými“ darčekmi. Medzi to pridáme fotku s rodinou. Lebo veď o tom to je, no nie? Skutočná emócia však ostala len pri hmotných daroch a o tzv. podstate hovorili len ústa. Ale veď, keď to videli ľudia na sociálnych sieťach, „it´s all right“.
Vianoce 2020 nám priniesli uvedomenie, ktoré niektorým otvorilo oči a umožnilo pochopiť, naozaj pochopiť, a uvedomiť si, že zdravá rodina za jedným stolom je viac ako drahé darčeky pod stromčekom. Fráza, „Ale veď ja viem, že to nie je o darčekoch,“ v mnohom vyznieva tak trocha paradoxne, keďže si väčšina ľudí spomenie na konkrétne Vianoce práve cez dary, podľa toho, čo si našli pod vianočným stromčekom v obývačke.
Naše spoločné Vianoce boli iné a mali svoje negatíva. Ako každý rok, aj na tieto Vianoce sa pomáhalo. Deťom, seniorom, chorým, ľuďom v núdzi či bez domova alebo zvieratkám. Gestá, ktoré sa viažu k 24. decembru sú naozaj šľachetné. Škoda len, že zvyšok dní v roku nám empatia a trochu porozumenia chýba, ale pomôcť na Vianoce je bezpochyby krásne.
Za narastajúci počet nakazených, hospitalizovaných i mŕtvych v súvislosti s ochorením Covid-19 môžu aj zlé politické rozhodnutia, aj neúčinné opatrenia, aj nie práve šťastné vyjadrenia kompetentných. Veľmi výrazný autogram majú aj ľudia, ktorí nemajú ani len v slovnej zásobe slovíčka, ako disciplína, tolerancia, trpezlivosť a spolupatričnosť. Kolektívna zodpovednosť z jari sa vytratila spolu s rešpektom. Nadobudli sme pocit, že zľahčovanie situácie, mávnutie rukou či vedomie, že sa všetci nakazíme a iná možnosť nie je, že vakcínu nám netreba, pretože máme silnú imunitu, sú lepšími spôsobmi ochrany proti koronavírusu ako odborné fakty.
Koniec koncov, boli tie Vianoce tak iné? Komerčná a konzumná spoločnosť, akou sme, opäť väčšinou myslela na materiálny pocit hojnosti. Radovali sme sa darom a bohatému štedrovečernému stolu. V úzadí sme nechali tradičný pocit trávenia času s rodinou. Ale zdieľať pocity len s rodinou nám tak úplne nestačilo. Radosť z darov sme museli zdieľať skrz virtuálny svet, nech ľudia vedia, ak by nevedeli, Vianoce by nemali to posolstvo. No a potom tu boli aj takí, ktorí si v tomto roku, ako aj mnohí iní po ostatné roky, možno prešli náročnou skúškou, naozaj sa obzreli po ľuďoch pri štedrovečernom stole a ďakovali, že sú stále spolu, živí a zdraví. Chýbali vianočné trhy, možno aj tá atmosféra mala svoje limity, spoločenský život ustrnul, ale veď, nemá to byť len o tej najbližšej rodine? Vianoce boli iné, ale nie príliš…
