Tak a je dovolené, hlasy spočítané, prvé povolebné prednesy lídrov strán, ktoré sa dostali do parlamentu odprezentované a my môžme smelo hodnotiť. Ak by som bol absolútny „politický asertívec“, ktorému nezáleží príliš na osude našej krajiny, povedal by som, že komplikovaná patová, neprehľadná a takmer neriešiteľná povolebná situácia veští ešte všeličo zaujímavé. Jednoducho by som skonštatoval, že sa vďaka výsledku parlamentných máme ešte na čo tešiť. Všetko je však úplne inak.
„Vytešovať“ sa z takéhoto šokujúceho a v podstate nikým nepredpovedaného výsledku by bolo iracionálnou trúfalosťou. Už to rozhodne nie je fráza, keď poviem, že nebezpečenstvo fašizácie a nacifikácie spoločnosti je reálne. Nejde len o marginálny problém, ktorý sa dá ospravedlniť nízkou účasťou voličov vo voľbách, zvráteným pokusom rebelovať, zlomyseľne vytrestať a nastrašiť tzv. štandardné politické strany či bagatelizovaním volebného úspechu ultranacionalistov ako akejsi politologickej kuriozity. Rovnako si nemyslím, že je namieste označovať za vinníka nečakaného volebného úspechu kotlebovcov Roberta Fica. Je to totiž príliš ľahké. Príčin je rozhodne viacero a nie je teraz priestor na ich bližší popis.
K zhodnoteniu tohtoročných volieb do Národnej rady Slovenskej republiky sa vyjadrili už mnohí. Vzásade zo všetkých úst možno počuť slovo sklamanie. Z tejto skratky sa možno čiastočne vymyká len Richard Sulík a Marián Kotleba. No majú na to dôvod? Ani veľmi nie. Asi už aj predseda Ľudovej strany Naše Slovensko tuší, že v situácii, v ktorej celkom logicky vylúčili predsedovia všetkých ďalších parlamentných strán spoluprácu s jeho stranou, sa mu nepodarí nič zo svojho programu presadiť. A keď hovorím nič, myslím tým absolútne nič. Teda aspoň v to úprimne dúfam. Vlastne vôbec tiež nerozumiem tomu, čo si voliči tejto strany od svojich zástupcov sľubujú? Hádam len nie „konečné riešenia“. Absurdné! Úprimne sa musím priznať, že zvolenie Mariána Kotlebu za banskobystrického župana v roku 2013 som považoval za škandalózne, no na druhej strane som si vravel, že jeho pôsobenie v takejto funkcii odhalí prázdnosť jeho sľubov a skutočnú pragmatickú motiváciu, ktorá ho viedla ku kandidatúre na celkom fajn platené miesto. Myslel som si, že týmto sa strana a jej predstavitelia totálne v očiach svojich voličov zdiskreditujú. Veľmi som sa mýlil.
Ako som už naznačil, i eufória predsedu strany SaS je podľa mňa iracionálna. Teda aspoň zatiaľ. Zdá sa akoby až príliš rýchlo uveril myšlienke, že sa mu pod jeho vedením podarí pomerne rýchlo poskladať pravicovú vládu s „prímesou“ značky SNS. Asi dúfal, že zjednotení proti spoločnému nepriateľovi menom Smer – SD prekonajú so škrípaním zubov všetky animozity a on sám sa následne postará o to, aby sa neopakovala história roztrieštenia Radičovej vlády z roku 2012. No na takýto scenár to teraz rozhodne nevyzerá. Kategorické vyjadrenia predsedov strán o tom, že prvý nepôjde rozhodne s druhým a tretí so štvrtým vyvolali momentálne taký stav, že nie je možné na základe takto rozdaných kariet „vyskladať“ vôbec žiadnu vládu. Patovosť situácie podčiarkuje i univerzálna neochota všetkých strán podstúpiť riziko predčasných volieb. Tomu možno dobre rozumieť. Veď nielen, že si nemožno byť istý ich zbytočnosťou v prípade zopakovania rovnakého výsledku, ale nie je možné ani dobre predpovedať, komu by nové voľby prospeli (i keď osobne si čisto intuitívne myslím, že by viac prospeli pravici). A tak sa všetci rozhodli držať takmer stratené pozície z obavy, aby neprišli i o tie. To už nie je ani zákopová vojna, ale celá situácia pripomína skôr tzv. „Sitzkrieg“ (vojna po sediačky), ktorá vypukla medzi nacistickým Nemeckom a Francúzskom na jeseň v roku 1939. Aj vtedy sa nepriatelia len mlčky sledovali.
Prístupnosť Roberta Fica na historické kompromisy po výsledku, aký dosiahol, nie je nijak prekvapujúca. Skôr ma udivuje detinské správanie Bélu Bugára, ktorý napriek tomu, že bol ochotný vydať značku svojej strany v „šanc“ spolupráce so Smer-om (viaceré jeho predvolebné vyjadrenia tomu viac než nasvedčovali) teraz viac-menej iracionálne a apriórne odmieta spoluprácu so stranou SNS. Buď si nevšimol, že strana Andreja Danka nie je dávno tou stranou, na ktorej čele stál Ján Slota alebo tento svoj postoj obhajuje len pod vplyvom pocitu všeobecného ukrivdenia, ktoré mal Most-híd utŕžiť prakticky od všetkých navôkol. Od bývalých opozičných partnerov začínajúc a končiac predstaviteľmi médií. Mimochodom, túto „urazenosť“ a sklamanie cítiť z každého jeho gesta a vyjadrenia. No v hre je ako vysvetlenie Bugárovho správania ešte i tretia možnosť. Možno špekulovať tiež o tom, že až príliš rátal s trojkolalíciou Smer – SD, KDH a Most-híd, no nevyšlo, a práve preto cíti veľké sklamanie. Jednoducho je viac než isté, že bez ústupu zo stranami vopred vytýčených pozícií vládu vytvoriť nemožno. Otázka životnosti takto vytvorenej vlády kompromisu je však už iná vec. O tom niekedy nabudúce.
Každopádne, nechcem zostať nič dlžný otázke položenej v nadpise článku. Čo sme od týchto volieb vlastne čakali? Myslím si, že odpoveď, ktorá by vychádzala z tézy, o tom, že tieto voľby budú pre Slovensko prelomové, by bola klamstvom. Prelomovými v istom zmysle slova sú každé voľby, a tak i kampaň, ktorá mala zmobilizovať voličov pod nálepkou toho, že v týchto voľbách ide o čosi špeciálne, vyšumela v prázdnych frázach. Slová, ktoré by nás o tom dokázali presvedčiť sa jednoducho akosi vyprázdnili, minuli alebo ošúchali. Táto kampaň a téza nebola z môjho pohľadu vôbec autentická.
Odpovedal by som inak. Sami sme nevedeli čo máme od týchto volieb čakať, a preto ani všeobecný pocit sklamania nie je prekvapením. Ak jednoducho väčšina voličov nevie čo chce (možno len niekedy tuší, čo nechce), bude akýkoľvek výsledok prijímaný skôr rozpačito. Podľa mňa sa totiž mnohým voličom v týchto voľbách stalo niečo zvláštne. I keď sa už so škrípaním zubov rozhodli vhodiť do urny hlasovací lístok s označením nejakej strany, v skutočnosti si neboli vôbec istí, či chcú, aby jeho „favoriti“ aj vládli. V skratke, volebná schizofrénia. Nebuďme preto prekvapení, že sme sklamaní. Alebo ešte lepšie: „nebuďme prekvapení, že sme prekvapení!“
