Lovci levov – napínavá deväťdesiatková záležitosť s Valom Kilmerom, bojujúcim proti dvojici krvilačných šeliem, dnes už možno nikoho neohromí. Čím však táto snímka šokuje aj v súčasnosti, je jej reálny základ. Afričania ich volali Duch a Temnota. A verili, že sú stelesnením samotného diabla.
V marci 1898 bol plukovník John Henry Patterson vyslaný do Kene, aby viedol stavbu železničného mosta ponad rieku Tsavo. Stavenisko sa rozprestieralo na 8 štvorcových míľ rozsiahlej ploche, pričom bolo domovom tisícok pracovníkov, prevažne lokálnych mužov a Indov. Mužov, ktorí sa stali obeťami nevyspytateľnej prírody v masakri trvajúcom dlhých 9 mesiacov.
Všetko sa začalo krátko po Pattersonovom príchode. „Duch“ a „Temnota“ sa rozhodli po nociach terorizovať robotnícky kemp, pričom bezbranných mužov vyťahovali zo stanov počas spánku a zaživa požierali vo vysokej tráve. Časom sa začali útoky zintenzívňovať, pracovníci zomierali na dennej báze. Ako vo svojej knihe tvrdí sám Patterson, spočiatku chodil do tábora vždy len jeden lev, avšak postupom času im to už nestačilo. Kemp neskôr napádali oba levy a každý si do tmy odtiahol svoj vlastný úlovok.
Besnenie levov zastavil až plukovník Patterson. Po niekoľkých neúspešných pokusoch zastrelil 9. decembra prvého leva. Rana prešla skrz rameno šelmy a zasiahla srdce. Patterson našiel mŕtve zviera až ráno neďaleko svojho stanu. Do druhého leva vypálil 9 guliek, pričom až tá posledná, do hlavy, bola smrteľná. Patterson v knihe tvrdí, že ešte počas smrteľnej agónie sa ho lev snažil chytiť.
Presný počet obetí tohto teroru dodnes nie je známy. Odhady sa však pohybujú okolo čísla 135. Rovnako nie je známa príčina netradičného správania týchto šeliem. Teórii je viacero. Jedna z nich hovorí, že za útoky je zodpovedný vírus napádajúci a usmrcujúci dobytok. Levy si tak museli hľadať iný zdroj potravy. Druhá teória hovorí, že sa všetko môže zubná infekcia levov, ktorá im neumožňovala loviť ich tradičnú potravu.
Hrôzostrašné udalosti detailne popisuje Pattersonova kniha The Man-eaters of Tsavo z roku 1907.
