Kalifornská mašinéria na filmové hity so sídlom v bájnom Los Angeles už nejaký ten piatok znáša ďalšie a ďalšie vlny kritiky za nedostatok diverzity v tvorivom procese. Po tom, ako sa pred pár rokmi do užšej nominácie na Cenu akadémie nedostal žiaden umelec čiernej pleti, za rok 2019 nebola na Oscara nominovaná jediná ženská režisérka. Fanúšikovia a členovia tohto priemyslu oduševnene volali po zmene, a teda väčšej rozmanitosti z hľadiska pohlavia, rasy či sexuality.
Toho sa im tento rok dostalo možno viac, než čakali. Veľké filmárske štúdia postupne ohlasovali, že ich najväčšie projekty dostanú pod taktovku práve ženy. Išlo najmä o filmy, ktorých hlavnými postavami boli predovšetkým superhrdinky či rozprávkové osobnosti nežného pohlavia. Medzi najvychýrenejšie z týchto počinov v roku 2020 patrili určite snímky, ako Birds of Prey, Mulan či Wonder Woman 1984. Ďalšie ženami režírované filmy (Black Widow, The Eternals, The Nightingale) pre pandémiu koronavírusu museli presunúť svoje premiéry až na rok 2021. Nebyť globálnej hrozby, videli by sme v priebehu roka 2020 minimálne šesť hollywoodskych filmov so ženským rukopisom. Ako však menované hity obstáli?
Wonder Woman 1984 medzi kritikmi výrazne pohorela. Spoločne s Birds of Prey patria medzi najhoršie hodnotené počiny DC univerza. Áno, toho univerza, v ktorom je aj Batman vs. Superman. Mulan sa kvalitou taktiež ani zďaleka nepriblížila animovanému originálu alebo aspoň solídnemu filmu. Prečo to tak je? Ktovie, veď Patty Jenkins (WW 1984) aj Niki Caro (Mulan) sú prvotriedne filmárky, zodpovedné za diela, ako napríklad Monštrum či Jej prípad, vynikajúce drámy točiace sa okolo ženských hrdiniek a ich skutočných príbehov, ktoré sa dočkali aj oscarových nominácií.
Vysvetlenie je prosté. Diverzita za každú cenu totiž poráža kvalitu vo všetkých aspektoch. A komerčné hity, ako komiksové adaptácie či „disneyovky“, rozhodne nie sú ideálnymi prostriedkami na pretláčanie feminizmu do spoločnosti. Vlastne nie sú vhodné na implementovanie akýchkoľvek sociálnych postrehov. Áno, vo filmovom svete je priestor pre príbehy o silných ženách či minoritách a kto má záujem, rozhodne ich ocení, avšak násilné pretláčanie tejto kultúry do mainstreamu predstavuje skôr samovražedný útok než dobre premyslenú bojovú stratégiu. A umelkyne, ktoré majú na svojom konte plnohodnotné diela, strácajú svoju tvár a stávajú sa len akýmsi nástrojom propagandy bez možnosti tvorivo rásť.
Takýmto spôsobom čaká kinematografiu várka komiksoviek či iných komerčných trhákov so silným, no neadekvátne umiestneným sociálnym presahom. Len si spomeňme na absolútne priemerného Black Panthera, z ktorého sa pos*ali zrejme len Will Smith či Spike Lee. Revolúcii hovoríme jednoznačne áno, avšak Hollywood zatiaľ bojuje na nesprávnom fronte.
